Je 50 rokov tomu, čo odznela rozlúčková pieseň na perách budapeštianskych slovenských maturantov v roku 1966.

Bol to deň plný smútku z neistoty, či sa ešte niekedy uvidíme, bol to deň plný radosti, že sme po úspešných maturitných skúškach, bol to deň plný nádejí, konečne sa pred nami otvoril celý svet - aspoň sme si to niektorí mysleli.

Život išiel ďalej a my sme sa roztrúsili po celom Maďarsku. A začiatkom tohto roku iniciovali moji spolužiaci, aby sme sa stretli pri tomto okrúhlom výročí. A stalo sa.

Z 22 maturantov v roku 1966, žiaľ, nás štyria chlapci navždy opustili, traja oznámili svoju neúčasť, jeden sa nám stratil z obzoru, ale 14 nadšených bývalých maturantov sa zišlo v našej starej budove Slovenskej školy na niekdajšej ulici Imreho Mezőa, dnes ulica Orczy.

Úprimne povediac, mala som zvláštny pocit, stretnúť ľudí, ktorých som nevidela 50 rokov, niektorých 40 rokov. Srdce mi poriadne búchalo, ako to dopadne... Ale stačil jeden úsmev a v očiach bola radosť zo stretnutia a všetci zabudli na vypadnuté roky, na pribraté kilogramy a každý z nás sa zrazu cítil ako 18 ročný. Vynárali sa nám v hlavách všetky spomienky, mali sme veľkú radosť, čo sa nedá opísať jednoduchými slovami.

Dostali sme krátky sprievod po celej budove a výklad o pôsobnosti terajšej budovy bývalej školy. Na pamätnú tabuľu sme dali veniec a potom sme sa prešli Budapešťou do novej slovenskej školy.

V aule nám pripravili milé privítanie – čakalo nás naše tablo spred 50 rokov. Bola to pozornosť pani riaditeľky Júlie Szabovej Marlokovej, ktorá nás pozdravila pri príležitosti nášho okrúhleho výročia. Jubilanti si pozreli novú školu a konštatovali, že sú tu celkom iné podmienky na výchovu – už našich vnukov.

Ale ozajstné prekvapenie na nás čakalo v knižnici, kde sme mali zorganizované posedenie s občerstvením. Zrazu prikvitli deti, žiaci od najmenších až po gymnazistov s pripravujúcimi učiteľmi a pozdravili nás prekrásnym kultúrnym programom.

Riaditeľka vo svojom príhovore zdôraznila, že z radov našej triedy sa uplatnilo viacej osobností národnostného života, ktorých žiaci odmenili aj ružami. Spomenula bývalú riaditeľku tejto ustanovizne Annu Fuzikovú Csörgölovú, bývalú poslankyňu v III. obvode Budapešti, profesorku slovenského jazyka, dlhoročnú predsedníčku maturitnej komisie na Slovenskom gymnáziu, Annu Bálintovú, bývalú profesorku budapeštianskej slovenskej školy a gymnázia, a dlhodobú predsedníčku Slovenskej samosprávy Budapešti a dodnes poslankyňu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, predsedníčku Slovenskej samosprávy XIII. obvodu a folkloristku Zuzanu Šutinskú Hollósyovú, spomenuli sme si na bývalú profesorku predškolskej výchovy na sarvašskej vysokej škole pedagogickej Máriu Gorjanovú Mátraiovú, slovenskú učiteľku materskej školy v Pitvaroši Emíliu Bernulovú Székelyovú, dlhoročnú predsedníčku Slovenskej samosprávy v Sudiciach Katarínu Bakterovú Plevovú, ktorá s podporou svojho manžela Michala Plevu vykonávajú aktívnu činnosť v prospech Slovákov, ako aj na dlhoročnú poslankyňu Slovenskej samosprávy vo Vacove Máriu Benczeovú Menczerovú, ktorá zanechala po sebe nezabudnuteľné stopy, ale nemôžeme nespomenúť ani Gabrielu Szamoiljukovú Lehelovú, ktorá vo svojej prekladateľskej kancelárii dáva prácu bývalým študentom, prekladateľom dodnes, a jej obe deti študovali na našej slovenskej škole. Do tejto školy chodila aj dcéra Michala Balogha.

Pri bielom stole každý porozprával o svojom živote. Všetci majú vysokoškolské vzdelanie, dosiahli svoje ciele a pochválili sa vnúčatami. Dohodli sme sa, že sa stretneme skôr než o ďalších 50 rokov.

Zuzana Hollósyová

Foto: Štefan Fehérvári