Stretnutie slovenských divadelníkov z troch krajín

Magdalénka a Peter. Pár starých manželov, ktorí na vlastnej koži a duši pocítili nástrahy, tragédie, ale aj radosti (hoci tých bolo v ich živote menej) 20. storočia. Kopa mladých ľudí, dievčat a chlapcov, ktorí sa zamýšľajú nad dejinami svojej materskej krajiny, nad tým, akí sme my, Slováci a nad tým, čo nás čaká v budúcnosti. Rodina Ťapákovcov, ktorá nie je schopná a ochotná prispôsobiť sa nikomu a ničomu. Jej členovia sú leniví a apatickí aj voči „svojim“. Jozef a Mária – strážnik a upratovačka, dvaja osamelí ľudia, ktorí sa na Štedrý deň stretávajú v sklade obchodného domu a nájdu k sebe cestu. Nájdu neskorú lásku. Nezamestnaný (skoro) Samovrah Samuel Ražda, ktorého nútia zomrieť pre idey – iných a ktorý sa napokon rozhodne žiť. Boh, Diabol, Adam, Eva, Ľudia, Človečenstvo, Hudba, Balet, Ad infinitum, do nekonečna. Zatajený dych. Príbeh, hra, všetko sa opakuje a krúti dokola.

V tejto chvíli by sme mohli povedať: škoda, že aj 8. ročník medzinárodnej prehliadky slovenských divadelných súborov z okolitých krajín Spolu na javisku (aj mimo neho!), ktorého organizátorom je Slovenské divadlo Vertigo a ktorý sa konal v dňoch 14.-16. októbra v kultúrnom dome a divadle Cervinus Teátrum v Sarvaši, sa nekonal „ad infinitum“. Veď mnohí z nás by ešte boli sedeli a pozerali sa na divadelné predstavenia, prenikali do psychiky hrdinov jednotlivých príbehov, sledovali ich osudy, držali im palce, možno ich odsudzovali, alebo by ich chránili.

Mnohých divákov oslovil tragicko-úsmevný príbeh Magdalénky a Petra – Mucinky a Pucinka – v predstavení Slovenského divadla Vertigo O psíčkovi a mačičke autora Ondreja Šulaja a režiséra Andrása Déra. Toto predstavenie malo v Sarvaši vlastne svoje jubileum – odohralo ho tu po 25. raz. Divadelný súbor Tote Tam z Kežmarku sa spojil (nie po prvý raz) s divadelným súborom Trma-vrma z Popradu, vďaka čomu vznikla inscenácia Slováci sme od rodu, vtipná, hĺbavá, aj dojímavá autorská inscenácia, ktorá už mimochodom získala mnoho ocenení na prehliadkach, a ktorú napísali spolu mladí herci (prevažne gymnazisti) a vedúce súborov Emília Šavelová a Alena Váradiová. „Inscenácia Slováci sme od rodu! ponúka groteskný pohľad na zmätenosť študentov základných a stredných škôl v otázke akejsi národnej identity Slovákov. Akejsi preto, že pokusy o jej násilné formulovanie prostredníctvom mýtizácie vlastných dejín a heroizácie niektorých postáv sú pochybné, povrchné a pôsobia smiešne nielen na tých, ktorým ju chceme prezentovať, ale i na samotných nositeľov tejto kváziidentity.” (Z hodnotenia inscenácie – A. Verešpejová) Predstavenie sa dotklo aj aktuálnej otázky migrantov, avšak odpoveď prijať ich či neprijať bolo ponechané na divákov...

Divadelný súbor Timrava z Lučenca nie je na podujatí Spolu na javisku nováčikom. Pred niekoľkými rokmi sa predstavil inscenáciou, ktorú malo na svojom repertoári aj Vertigo – bola to divadelná hra slovenského dramatika Osvalda Zahradníka Azyl. Súbor, ktorý oslávil v minulom roku 70. výročie založenia a má za sebou temer 120 premiér, priniesol do Sarvaša Ťapákovcov. Poviedku Boženy Slančíkovej Timravy pre javisko upravil Ondrej Šulaj. V predstavení bolo cítiť obdivuhodnú súhru hercov, pohybujúcich sa v dobových kulisách, ktorí spolu pracujú už dlhé roky, v tomto prípade – samozrejme, nie po prvý raz – pod vedením skúseného režiséra Árpáda Szabóa. Divadlo Commedia z Popradu asi netreba našim čitateľom predstavovať, pretože je prítomné temer na každom ročníku podujatia Spolu na javisku. Šéf divadla a režisér Vlado Benkorozohral na javisku Komornej sály divadla Cervinus Teátrum spolu s Veronikou Žoldákovou humorný, ale predovšetkým ľudský a dojímavý príbeh rakúskeho spisovateľa a dramatika Petra Turriniho Jozef a Mária, ktorý napovedá, že na lásku nie je nikdy neskoro.

V júli sa stretli v divadelnej dielni SDV, v októbri v Sarvaši, aby preskúšali a zahrali úpravu divadelnej hry ruského dramatika Nikolaja Erdmana Samovrah. Osem mladých ľudí vo veku od 18-22 rokov, v prevažnej miere absolventi našich národnostných škôl, strávilo v lete necelý týždeň v Svätom Jure a pod vedením režiséra Jána Tomandla a herečky Ági Jókai sa venovalo Samovrahovi, divadelnej hre, ktorá bola v čase zrodu (20. roky 20. storočia) zakázaná pre svoj politický podtón. V Sarvaši každého presvedčili o svojom zanietení „robiť“ divadlo a navyše, robiť ho v slovenčine.

Napokon sa na javisko sarvašského divadla postavili herci – a v tomto prípade aj tanečníci Slovenského divadla VHV pri SKUS hrdinu Janka Čmelíka (viacnásobný účastník SNJ) zo Starej Pazovy vo Vojvodine s predstavením, ktoré získalo aj hlavnú cenu na Festivale festivalov v Trebinji – Ad infinitum autorskej dvojice Miroslav Kožík, ktorý je vedúcim súboru a Miroslav Bako, ktorý je autorom hudby. Ide o neverbálnu produkciu, tanečnú víziu, tretiu časť javiskovej „trilógie o človečenstve.“ Za všetko snáď stačí povedať, že technické prípravy – predovšetkým svietenie – na predstavenie trvali skoro šesť hodín. Výsledkom bola výtvarne nesmierne pútavá, silná inscenácia, ktorá v divákoch vyvolala hlboké emócie. Ako mi povedal vedúci súboru a súčasne režisér M. Kožík, skúšky predstavenia trvali sedem mesiacov, štyri hodiny denne. Po práci, v noci. K tomuto niet čo dodať...

Napriek tomu, že sme nemali zástupcu z Rumunska a že dve inscenácie, ktoré figurovali na plagáte podujatia napokon do Sarvaša nemohli zavítať, záujemcovia o slovenské divadlo si prišli – alebo mohli prísť – na svoje. Mohli vidieť drámu, klasickú činohru, tanečné divadlo, veselohru. O tom, že sa im niektoré z predstavení naozaj páčili, svedčilo to, že tlieskali postojačky, že za ne ďakovali a neradi sa s nimi lúčili. Nuž, a protagonisti týchto inscenácií? So svojimi kolegami sa mohli stretnúť aj mimo javiska – v zákulisí, na rozhovoroch, alebo aj v uličkách Sarvaša či na spoločnom výlete. Zrodili sa nové priateľstvá, pozvania, plány. Jedným z nich je aj rozhodnutie, či skôr zámer zorganizovať toto podujatie aj na budúci rok – podľa možnosti s ešte väčším počtom hosťujúcich súborov – i divákov.

(do)

Foto: Zsolt Bak, Eva Hegedűs, csl