Múzeum M. Munkácsyho v Békešskej Čabe

Riaditeľom Múzea Mihálya Munkácsyho v Békešskej Čabe je od roku 2013 miestny Slovák Juraj Ando, ktorý dlhé roky stál aj na čele slovenského zboru sídla Békešskej župy. Porozprávali sme sa s ním o novej štruktúre múzea, o novátorských aktivitách, ako aj o veľkolepej investícii, vďaka ktorej v múzeu tohto roku vytvoria nové výstavné priestory.

– Na čele múzea som pracoval od 1. februára 2013 ako poverený, od 1. apríla toho istého roku ako riadne vymenovaný riaditeľ. Mal som však už aj predtým skúsenosti vo vedúcej funkcii v mojom odbore, veď od roku 2000 som bol zástupcom riaditeľa Riaditeľstva múzeí v Békešskej župe, predtým som postupne napredoval, v podstate som poznal všetky oblasti muzeologickej práce. V roku 2013 nastali legislatívne zmeny v oblasti muzeológie, naša inštitúcia sa stala mestským múzeom Békešskej Čaby so župnou pôsobnosťou. Znamená to, že ostatné múzeá v župe patria pod náš odborný dozor, pričom poskytujeme im aj všestrannú pomoc – uviedol na úvod nášho rozhovoru J. Ando.

– Aké zmeny ste zaviedli, resp. aké iniciatívy ste zrealizovali na vašom novom poste?

– V roku 2013 sme úplne zmenili štruktúru múzea. S vedením mesta sme sa dohodli, že počet spolupracovníkov na jednotlivých oddeleniach bude zákonom stanovený, ale nezvýšime ho, lebo my patríme v podstate medzi menšie župné múzeá. Avšak spôsob a systém práce sa zmenil v tom, že sa zameriava vždy na najaktuálnejší projekt, do ktorého sú zapojení pracovníci zo všetkých oddelení v takom počte, aký si projekt vyžiada. Takto v podstate existujú prelínania medzi jednotlivými oddeleniami s tým, že na prvom mieste je vždy daná úloha, daný projekt a až na druhom zadelenie pracovníkov do oddelení. Z konkrétnych nových projektov by som spomenul seriál výstav a publikácií s názvom „Všetko, čo je čabianske...“. Dávnejšie sme vydávali v každom roku vestník župných múzeí, avšak o tieto publikácie mala záujem iba úzka vrstva odborníkov. Namiesto nich sme začali vydávať monografické diela, ročenky nášho múzea, v ktorých sa vždy zameriame na niečo typické čabianske striktne v rámci jedného muzeologického odboru. V prvom roku to bol národopis, vydali sme „Veselú Čabu“ od Júliusa Dedinského s ilustráciami Ladislava Mazána. Mimochodom práve výstava malieb a grafík L. Mazána bola prvá, pri ktorej som spolupracoval ako začiatočník onoho času v múzeu. Ďalšia takáto publikácia obsahuje portréty výtvarníkov čabianskeho pôvodu, resp. tých, ktorí pochádzajú zo župy. Tu by som vyzdvihol napríklad Andrása Mengyána, ktorý je viac známy v Európe, než tu, doma. Jeho interaktívna výstava mala obrovský úspech a obsahovala aj také prvky, že na samotnú budovu nášho múzea boli premietané typické črty a momenty z Békešskej Čaby. V ďalšom roku v našej ročenke sme sa venovali archeológii s názvom Osídlenci vlasti v békešskom kraji, zaujímavé je, že podľa nálezu z Viníc (Jaminy) sa dalo zrekonštruovať ženský odev z doby, keď Maďari prišli do Karpatskej kotliny. Zaujímavosťou publikácie Munkácsy Capriccio z roku 2016 je, že prostredníctvom Munkácsyho života a diela predstavuje na tzv. časovej osi, čo sa v danom roku dialo v Békešskej Čabe, resp. vo svete. Práve vďaka našej retrospektívnej výstave z jeho diel v roku 2014 – keď sme oslavovali 170. výročie jeho narodenia – sme dostali vyznamenanie "Za kultúru Békešskej Čaby“. Túto našu výstavu videlo 25 tisíc návštevníkov, čo na naše pomery je obrovským výsledkom. Pritom musím poznamenať, že až 8–10 percent príjmov máme zo vstupného. Vydávame aj tzv. Oznamy múzea, ktoré sú venované tiež určitej tematike, ako bola napríklad I. svetová vojna, alebo dejiny miestneho požiarnictva, ako aj katalógy jednotlivých výstav. Naše publikácie sú natoľko populárne, že ich vypredáme veľmi rýchlo po ich uverejnení.

– Na ktorých aktivitách mesta sa zúčastňuje aj vaše múzeum, resp. aké máte sprievodné podujatia?

– V každom roku vydáme aj harmonogram sprievodných programov. Z množstva našich spoločných aktivít s mestom by som spomenul napríklad medzinárodné Zápasy stredovekých bojovníkov, ktoré sa konajú v sprievode po celom meste a privítaní primátorom na území Múzea obilia a mlynárstva, ktoré tiež patrí k nám. Ďalej je to medzinárodná tzv. prehliadka tort, kde na dvojdňovom podujatí pripravia s konkrétnou ozdobnou tematikou vyše 90 tort, pritom sa konajú prednášky najlepších olympijských majstrov cukrárov. Pravidelne máme v múzeu aj Rodinné víkendy, v ich rámci sa deti pomocou pedagógov môžu zoznámiť s technikami rôznych ľudových remesiel.

– Známe sú vaše medzinárodné kontakty, predovšetkým s blízkym Rumunskom a pochopiteľne so Slovenskom.

– Priekopnícku prácu sme vykonali s muzeálnou inštitúciou župy Arad v Rumunsku v rámci európskych PHARE CBC programov, keď sme skúmali nezaslúžene zabudnuté konope a jeho spracovanie. Vďaka aj našim výsledkom v tejto oblasti táto priemyselná rastlina prežíva renesanciu. S múzeom v Trebišove nás spája Gyula Andrássy – jeho rodina tam mala kaštieľ a sú tam pochovaní viacerí z rodiny – , ktorý sa priatelil s Munkácsym. Spolupracujeme už vyše 25 rokov, pritom v roku 2001 pri otvorení generálneho konzulátu SR v Békešskej Čabe v prítomnosti premiérov dvoch štátov bola podpísaná trojstranná dohoda medzi dvoma múzeami a Slovenskou samosprávou župného mesta Békešská Čaba. V rámci tejto dohody sa uskutočnilo veľa nielen zaujímavých výstav, ale aj iných kultúrnych programov, a to nielen na úrovni mesta, ale aj širšieho regiónu. Naposledy v našom múzeu hosťovala výtvarníčka z Trebišova Soňa Košarová. Alebo by som mohol spomenúť Štefana Bubána, ktorý v roku 2015 mal už druhýkrát u nás výstavu. Zaujímavosťou tejto výstavy bolo to, že ju sponzoroval podnikateľ zo Slovenska, pôvodom zo Slovenského Komlóša, ktorý má najväčšiu zbierku Bubánových diel.

– Vaše múzeum je známe svojou bohatou národopisnou zbierkou národností, predovšetkým z vašej župy.

– Áno, kedysi každá národnosť v Maďarsku si vytipovala jedno múzeum, ktoré vyhlásila za svoje bázové, my sme sa takto stali centrom slovenskej a rumunskej tradičnej kultúry až do deväťdesiatych rokov, potom sa na to aj zabudlo. Najnovšie legislatívne zmeny umožňujú pre národnosti vytvoriť si takéto bázové múzeá, my so svojou hmotnou zbierkou a duchovným kapitálom by sme ním aj mohli byť, aj naďalej skúmame oblasť slovenského národopisu, avšak po legislatívnych zmenách oficiálne naše múzeum nebolo vyhlásené za takéto centrum. Inak ja osobne ako člen Predsedníctva Zväzu oblastných domov v Maďarsku, aj ako odborný inšpektor v oblasti národopisu, za ktorého ma vymenovalo Ministerstvo ľudských zdrojov v roku 2013, priebežne navštevujem naše slovenské oblastné domy.

– Tak na sociálnej sieti, ako aj v tlači sa objavili správy, že čoskoro vaše múzeum rozšírite o ďalšie výstavné siene.

– Sme radi, že vďaka finančnej podpore Operatívneho programu pre rozvoj krajov a obcí (TOP) sa v auguste začnú práce. Vyriešime tým náš dlhodobý problém, a prepojíme ústrednú budovu múzea s výstavnou sieňou Jankay–Kolozsváry–Tevan. Nebude to iba jednoduchý priechod, akási chodba, ale vytvoríme ďalšiu výstavnú sieň a spoločenskú miestnosť na ploche 200 štvorcových metrov aj s terasou. Na nej bude tiež otvorené výstavisko so sochami a s kaviarňou, ktorá podľa našich predstáv bude vyhľadávaným miestom Čabänov.

Csaba Lampert

Foto: autor, MMM