Ovčiarske múzeum v Liptovskom Hrádku (OMLH), Ústav pre kultúru Slovákov v Maďarsku (ÚKSM), Slovenský inštitút v Budapešti (SIB) a Dom slovenskej kultúry (DSK) v Békešskej Čabe usporiadali druhý marcový piatok výstavu s názvom Ovčiari – Valasi, remeslo a kultúra.

V preplnenej Áchimovej sieni v Oblastnom dome na Garayho ulici predseda Čabianskej organizácie Slovákov (ČOS) Michal Lásik medzi početnými záujemcami pozdravil o. i. predsedníčku Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Alžbetu Hollerovú Račkovú, generálneho konzula Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Igora Furdíka a riaditeľa SIB Gabriela Hushegyiho. Riaditeľka ÚKSM Katarína Király po privítacích slovách vyzdvihla, že výstava - ktorej kurátorkou je zakladateľka OMLH Iveta Zuskinová – sa dostala do Maďarska vďaka pomoci CSSM a SIB a bude putovať po celom Maďarsku, medzi inými bude inštalovaná aj v regionálnych strediskách ÚKSM.

Kurátorka výstavy vo svojom príhovore zdôraznila, že ich múzeum patrí občianskemu združeniu a jeho zbierka nepochádza iba z Liptova, ale podáva ucelený obraz valašskej kultúry z celého Slovenska. Na jedenástich figurínach sa záujemcovia môžu zoznámiť s tradičným odevom bačov a valachov z rôznych regiónov. „V minulosti sa ovce chovali na nížinách, na celom území. Neskôr nastalo významné obdobie vo viacerých európskych krajinách, ktoré spájajú Karpaty, ovce s ovčiarmi putovali po tomto pohorí. Vo viacerých krajinách sa ovčiari zastavili, usadili a v podstate zostali. Takto sa usadili aj na Slovensku, v niektorých lokalitách našli dobré podmienky pre svoj rozvoj a pre rozvoj kraja, v ktorom sa usadili. Uhorský kráľ Matej Korvín, ktorý mal blízky vzťah k Liptovu, v roku 1474 vydal Veľkú listinu práv a slobôd pre liptovských ovčiarov. Poskytol im také výhody, aby valasi mohli ostať a hospodáriť na našom území. Zároveň z nich urobil strážcov hraníc, pretože v tom čase sa časť zradnej šľachty a Poliaci snažili o odtrhnutie časti Uhorska a pripojenie k Poľskému kráľovstvu. Vtedy získali v mnohých lokalitách významné postavenie a ovčiarstvo sa tak v značnej miere rozvíjalo,“ priblížila prítomným svet ovčiarov Iveta Zuskinová.

Vernisáž výstavy spestrili ukážky z tradičnej valašskej hudobnej kultúry v podaní gajdoša Ľubomíra Tatarku zo Slovenskej Ľupče. Ako uviedol, pokladá za svoju povinnosť odovzdávať ďalším generáciám krásu a bohatstvo, ktoré nám pastieri zanechali. „Takúto hodnotu, akú sme zdedili, nemôžeme nahať v šuflíkoch,“ zdôraznil gajdoš zo Slovenska a zahral krásne melódie na fujare, ktorá figuruje aj na Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva a na ktorý sa dostala aj kompletná gajdošská kultúra na Slovensku. Ľubomír Tatarka potešil pritom záujemcov okrem humorných príbehov zo života ovčiarov aj hrou na gajdách, píšťalke a ľudovými piesňami.

Kurátorka Iveta Zuskinová ďalej hovorila aj o tom, že v rámci pastierstva ovčiari mali osobitné postavenie. „Ovčiar a bača mali úctu obyvateľov, pretože gazdovia im zverili svoj majetok, svoje stádo. Starali sa oň od jari do jesene a často hlavný bača, tzv. zimový valach sa staral o ovce aj v zime. Bačovia boli upravení, boli krásni, dokonca ich ľudia volali čistí chlapi,“ dodala kurátorka výstavy. Pritom detailne porozprávala, že na Liptove len bača mohol nosiť širokú kapsu so širokým remeňom, ktorý mal viac ako 6 centimetrov, valasi nosili menšie. „Takéto parádne kapsy nemohol nosiť ani pastier kráv, ani pastier svíň, len ovčiari. Ľudia si ich vážili, pretože oni boli mliekarmi, oni mali vedomosti o spracovaní ovčieho mlieka a výrobe syra, ktorý znamenal majetok... Bryndza z Liptova zašitá v rôznych nádobách alebo v kožených vreciach putovala na pltiach až po Viedeň a Budapešť... Ľudia verili bačom, lebo tí poznali prírodu a riadili sa podľa Slnka, podľa Mesiaca a podľa rôznych znakov prírody, vedeli napríklad predpovedať počasie, poznali choroby, vedeli liečiť nielen zvieratá, ale aj ľudí,“ dozvedeli sa rôzne zaujímavosti od znalkyne ovčiarskej kultúry návštevníci vernisáže. Rečníčka sa zmienila aj o časovom harmonograme práce ovčiarov počas roka, v ktorom najdôležitejšie termíny boli na jar, napríklad deň na Júra (24. apríla), keď sa ovce vyháňali s veľkou slávnosťou a končilo sa hospodárenie na jeseň, na Mitra (Demetera, 26. októbra). Zakladateľka Ovčiarskeho múzea v Liptovskom Hrádku opísala tiež hierarchiu vo svete ovčiarov, kde hlavným „šéfom“ bol bača, nasledoval tzv. polbača, alebo zimový valach, ten bol zástupcom, potom boli traja ovčiari, ktorých podľa toho, akú prácu vykonávali, volali dojčiarmi, paselníkmi, alebo strižiarmi. Mali aj pomocníka, ktorého volali honelník. Pritom medzi ovčiarmi v jednotlivých regiónoch Slovenska boli tiež rozdiely, kým napríklad na Liptove bača podpísal zmluvu, v ktorej sa zaväzoval, že za jednu ovcu odovzdá napríklad 6 kilogramov syra, zatiaľ Gorali na Spiši boli v dnešnom slova zmysle podnikaví, zobrali celé stádo a hospodárili „na ruku“. Ak im vlk, či medveď zožral ovce, bača skrachoval a musel všetko vyplatiť. Na záver svojho príhovoru Iveta Zuskinová zdôraznila dôležitosť oživenia spracovania a zužitkovania v súčasnosti nedocenenej ovčej vlny.

Návštevníci zaujímavého podujatia sa dozvedeli ďalšie momenty zo života ovčiarov z panelov putovnej výstavy, na ktorých boli detailne predstavené salašné spolky, odev, šperky a ozdoby, ako aj umenie a kultúra ovčiarov, znaky valaského stavu, ale napríklad aj ich stavebné objekty, resp. bohato vyrezávaný bačovský riad.

Výstava v Békešskej Čabe – ktorú pripravil pracovný tím pod vedením riaditeľky DSK Hajnalky Krajčovičovej a je súčasťou podujatí Jarného festivalu – potrvá do 7. apríla, následne bude prístupná verejnosti v ďalších výstavných priestoroch a múzeách v rôznych regiónoch Maďarska.

Cs. Lampert

Foto: autor