XXIII. Dunajský karneval ukončil folklór V4

Takmer štvrťstoročie je Dunajský karneval neoddeliteľnou súčasťou budapeštianskeho leta. Viac ako týždeň trvajúce podujatie na viacerých dejiskách robí radosť milovníkom kultúry a tanečného umenia z domova i zo zahraničia. Samozrejme, svoje robia aj mimoriadne miesta v meste, ako námestie sv. Štefana pred bazilikou alebo Reťazový most. Na javisku vystúpili najvýznamnejšie maďarské súbory, ale úchvatný bol sprievod festivalových účastníkov prechádzajúcich z centra Pešti cez Reťazový most až po Bazár hradnej záhrady. V nedeľu popoludní pochodovala po tejto trase takmer stovka muzikantov dychových orchestrov a ľudových hudieb spolu s hádam tisíckou tanečníkov, súborov z Maďarska i z cudziny. Z času na čas pribudlo medzi dejiská Vínne mestečko v mestskej časti Budafok. Veľkej pozornosti a obľube sa tešila medzinárodná tančiareň v Kobuciho záhrade, kde ponúkali nasledovaniahodné krokové variácie hosťujúce súbory festivalu zo zahraničia. V Divadle Erzsébetliget sa v strede týždňa dokonca konal VIII. ročník medzinárodnej súťaže ľudového tanca. Na svoje si prišli aj fanúšikovia world music i world dance, prepájajúcej folklór so súčasnou hudbou. Galaprogram celého Dunajského karnevalu – aspoň tak to nazvali organizátori – bol na javisku pod holým nebom na Margitinom ostrove. V časti programu nazvanej Svetový karneval sa predstavilo 300 umelcov zahraničných súborov z Bulharska, Českej republiky, Grécka, Macedónska, Peru, Poľska, Slovenska, Srbska, Talianska a Turecka, ktoré hosťovali v Budapešti. Výpravný tanečný koncert prezentoval mimoriadnu spoluprácu rôznych národov v duchu dialógu rozličných kultúr. V ďalšej časti ukázali spojenie tradícií a súčasnosti členovia tanečných súborov Duna a Maďarský štátny ľudovoumelecký kolektív veľkolepým programom zo sedmohradského regiónu Țara Călate. Na nácviku programu spolupracovala informátorka autentickosti Andrea Navratilová.

Námestie hrdinov v Budapešti sa stalo miestom takých koncertov ako vystúpenie svetoznámeho režiséra – muzikanta Emira Kusturicu s orchestrom The No Smoking Orchestra i mimoriadne krásne usporiadaného Vyšehradského tanečného karnevalu. Ako povedal režisér večera, zaslúžilý umelec János Mucsi, Vyšehradský tanečný karneval je celovečerný program tanečného divadla, ktorého aktérmi sú tanečníci a hudobníci z krajín V4. Výsledok spoločnej práce vznikol ako cieľ ukázať najkrajšie príklady zachovávania tradícií. Snažili sa ukázať svoje dedičstvo v strede Európy. V mene Slovákov zo Slovenska vystúpil vysokoškolský umelecký súbor Technik z Bratislavy, z Čiech, z Uherského Hradišťa súbor Cifra a v poľských farbách sa prezentoval univerzitný Tanečný súbor Univerzity Marie Curie-Sklodowskej z Lublinu. Sedem Arpádových kmeňových náčelníkov takmer zosadlo z koňa, keď došlo k prezentácii v Maďarsku žijúcich národností. Najprv medzi malými účastníkmi karnevalu vystúpila Malá Furmička z Čemeru. Potom sa prevalil dospelý slovenský živel plný zdravej, silnej energie: čemerská Furmička, pišpecká FS Pišpek a maglódska Kacamajka, ich síce predstavili ako súbor slovenských ľudových tradícií, čo celkom nie je pravda.

Odkiaľ vedel János Mucsi, koho má spomedzi našich súborov poveriť nesmierne zodpovednou úlohou prezentovať svoje tradície na veľkolepom záverečnom večere Dunajského karnevalu?

– Pokiaľ viem, János Mucsi hľadal taký súbor, ktorý má aj dospelú aj detskú zložku. Požiadal o odporúčanie Združenie Eleméra Muharaiho, ktoré je najprestížnejšie svojho druhu v Maďarsku, združuje predovšetkým také súbory, ktoré sa venujú maďarským ľudovoumeleckým tradíciám a tvorbe – povedala na otázku Ľudových novín vedúca súboru Furmička z Čemera Alžbeta Szabová. – Jeho predsedníčka, uznávaná etnografka a choreografka Éva Héraová mu povedala, že najlepší detský súbor nájde v Čemeri. Vychválila aj to, že máme originálne, pravé čemerské oblečenie. Našu skupinu pozná vedúca združenia z kvalifikačných prehliadok a páčilo sa jej, čo robíme. Bolo to pre nás mimoriadne ocenenie, lebo národnostný súbor musí vedieť oveľa viac, aby si ho blahosklonne všimli odborníci na maďarský folklór. Potom si od nás organizátori vyžiadali množstvo videozáznamov viacerých tancov v našom repertoári, prehliadli si ich, zhodnotili a na základe toho rozhodli, ktoré tance budeme predvádzať na javisku karnevalu. Malá Furmička tancovala Čemerské okamihy a Šarišskú polku trojakú. Furmička ukázala Čemerské tance a tance z Parchovian.

– Slovenské národnostné skupiny i so súborom Technik z Bratislavy tancovali aj spoločne.

– Áno. Všetci sme dostali plánované choreografie, museli sme sa ich naučiť a potom sme mali jednu spoločnú skúšku a išli sme naostro spoločne s ďalšími slovenskými národnostnými telesami a potom so súbormi z krajín V4.

– Zo strany hľadiska to bol večer nesmiernej sily, obrovskej energie, s pôsobivou voľbou turíčneho kráľa a kráľovnej. Aké to bolo v zákulisí a ako ste vy pociťovali samotné vystúpenie? Hoci musím prezradiť, že vy osobne ste aj v tieni súsoší Námestia hrdinov usilovne naberali plisé škrobených sukieň, akoby sa nič mimoriadne nedialo...

– Z tohto hľadiska to bolo vystúpenie ako každé iné. Naše kroje sú ťažko dostupné, staré niekoľko desaťročí, vzácne odevy, ktoré si musíme chrániť ako oko v hlave. Za oných čias sa najprv odložilo oblečenie a až potom sa prestieralo na nedeľný obed. Teraz najprv poskladáme a zabalíme sukne a až potom sa venujeme ostatným veciam. Deti aj dospelí sa to u nás stále učia. Aj som dobehla na scénu v poslednej chvíli. Samozrejme, aj na mňa malo vplyv to ohromné javisko. To, že toľkým tanečníkom naraz búcha srdce. Vzrušujúce, povznášajúce bolo tancovať pred tým množstvom ľudí, sediacich v hľadisku. Na skúške sa ešte dala vycítiť istá rivalita, kto má ísť do popredia, kto do úzadia. Avšak, keď sme už boli na programe, sme sa stmelili do jediného organizmu, pomáhali sme si navzájom. Keď sa niektorá zo skupín dostala do popredia so svojím vystúpením, ostatní jej pomáhali, fandili, robili atmosféru, aby mohla podať čo najlepší výkon. Celý program dozrel do veľkej sily. Bol to úžasný pocit spolupatričnosti s ostatnými slovanskými skupinami, s ktorými sme si navzájom výborne rozumeli. A nesmierne príjemné bolo vycítiť, ako veľmi nás zjednocoval tanec aj s maďarskými skupinami. Nedá sa len tak jednoducho opísať ten láskyplný vzťah, ktorý voči nám, Slovákom z Maďarska, vyžarovali. Boli na nás hrdí, že k nim patríme. Všetci sme boli vďaka tomu „viac“. Na galaprograme národnostných súborov je ľahko urobiť dieru do sveta. Doposiaľ sa nám ušlo zaznávania od tých, ktorí sa sami považujú za veľkých Maďarov a teraz sme náhle narástli v ich očiach. Videli a uznali, že sme schopní podávať taký výkon ako súbory veľkého kalibru. Zrodili sa aj nové priateľstvá medzi zúčastnenými skupinami z rôznych obcí a miest.

V hľadisku sedela aj riaditeľka Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku Katarína Király.

– Režisér programu ma oslovil, koho by som ja odporučila spomedzi súborov Slovákov v Maďarsku – odpovedala na našu otázku. – Musela som mu povedať, že jeho voľba bola správna. Vybral si to najlepšie, čo mohol – dodala etnografka, vedúca kultúrnej inštitúcie Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku. – Bol to dobrý program. Organizátori pozvali špičku krajiny. Páčilo sa mi spoločné vystúpenie slovenských súborov. Pekne ukázali, čo je spoločné pre viaceré regióny. No nepochopila som, prečo Zuzka Častvanová zo Sarvaša spievala pieseň Elisé, čo je vyjadrenie vďačnosti Bohu, v takom zvláštnom oblečení. Mohli ju obliecť do kroja. A viackrát vypadol počas jej spevu zvuk. To sa mi nepáčilo.

-etr-

Foto: autorka