Alkár je najvyššie položená obec v Maďarsku. Preto je bezpochyby platné, že je to aj najvyššie umiestnená Slovákmi obývaná dedinka na území Maďarska.

Učupená je v horách Hornej Matry vo výške 800 metrov nad morom. Keď sa obyvatelia krajiny v tomto naozajstnom tropickom lete varili „vo vlastnej šťave“ najskôr niekde pri vode od Balatonu až po najbližšiu fontánu, sa 4. augusta konal v obci s jedinečnou alpskou mikroklímou národnostný a zároveň aj obecný deň. Mimochodom najmladšia časť obce je Alkár, kedysi nazývaná Pätidomky, po nej je pomenovaná aj celá skupina osád (Horná Huta, Fiškalitášhuta, Alkár, Galyatető, Fallóskút, Bagolyirtás) patriacich do jediného územného celku, tu sa nachádzajú najdôležitejšie verejné inštitúcie ako starostovský úrad, škola, škôlka, pošta, ordinácia lekára, lekáreň a obchod s potravinami. Obec má však niekoľko rarít. Okrem toho, že je najvyššie položená, má napríklad národnostnú školu spravovanú slovenskou národnostnou samosprávou, s ktorou sa tohto roku rozlúčila ôsma trieda s jedným žiakom. Na telocvik chodia na lyžiarsku dráhu, pričom si môžu vybrať z 9 lyžiarskych dráh rôznej náročnosti. Do Budapešti to majú len 110 kilometrov. V Alkári, keď niekto ide na vzduch, tak sa zaručene nadýcha čerstvého, liečivého vzduchu. V tomto prostredí bolo v Slovenský deň v obci a Dni obce necelých 26° Celzia, kdekoľvek v krajine bolo minimálne o desať viac. Už aj preto sa oplatilo byť v túto sobotu v Alkári, aj dopoludnia, aj popoludní.

Posvätený pamätný dom

Dopoludňajší program sa začal najvýznamnejším bodom dňa: odhalením a posvätením obnoveného pamätného domu. Novšieho, povedala by som, keby mi nebolo ľúto, že nedostatok peňazí na obnovu toho, ktorý odovzdali v roku 1997, a prírodné živly sa postarali o zánik predchádzajúceho, spolu s množstvom premočených a zničených pamiatkových predmetov, šiat, náradia, zariadenia. Terajší má za úlohu zachrániť pamiatku na zašlé časy, na svet starých predmetov a nábytku, ako aj spôsobu života slovenských a nemeckých usadlíkov – zakladateľov osád v Hornej Matre, ešte aj dnes v obci žijúcich Gubalovcov, Stullerovcov, Szabadovcov, Radliszekovcov, Odlerovcov, Szőkeovcov. Práve ženy z týchto rodín zaspievali na privítanie hosťom, ktorí prišli na slávnostnú posviacku Pamiatkového domu. Menovite Piroška Árpádová Stullerová, Barbora Bardócka Gubalová, Mária Stullerová Szabadová, Mária Dosztálová Stullerová a sólo spievali Rozália Répaiová Radliszeková, Ilona Stullerová Gubalová a Rozália Szabadová Odlerová. Na píšťalke hral Štefan Nagy. Žiaľ, nie „na živo“, už nie sú medzi nami, len z rozhlasovej nahrávky zo šesťdesiatych rokov. V mene Slovenskej národnostnej samosprávy privítala prítomných predsedníčka zboru Judita Kaszalová Sabadová. Slovenská samospráva prevzala prevádzkovanie Pamiatkového domu v roku 2009. Odvtedy sa oň starajú v rámci svojich možností. Peniaze neveľmi mali, zato starostlivosti nadostač. Preto sa im aj podarilo vydobyť z fondu Ministerstva ľudských zdrojov 6 miliónov forintov, z čoho 5 použili na rekonštrukčné práce a jeden chceli na prevádzkovanie. Zo získaných zdrojov úplne vymenili strechu a dali vyrobiť presné kópie niekdajších okien a dverí. Na takéto práce počas obnovy malého domčúrika stačilo päť miliónov. Usilovnú snahu a šetrný prístup k financiám podporila aj obecná samospráva, preto mohli zvládnuť aj opravu vonkajšej omietky a vymaľovanie schránky pamiatok. Zatiaľ neminuli peniaze na prevádzkovanie, preto im zostane na potiahnutie skiel na oknách fóliou proti UV žiareniu, aby si mohli chrániť, čo zozbierali po obci. Prípadne ďalšie artefakty minulosti sa dostanú do sklenených vitrín, ktoré ešte dokúpia. Plánujú tiež vydať propagačnú brožúrku o alkárskom domčeku s fotografiami a popisom. Predsedníčka slovenského voleného zboru sa poďakovala za obetavú prácu tesárovi Jozefovi Dobákovi, stolárovi Istvánovi Kecskésovi a miestnemu farárovi Gáborovi Dobákovi, ktorý bol pôvodne, podobne ako Ježišov otec Jozef, tesárom, a vlastnoručne prispel k rekonštrukčným prácam. Starostu obce Andrása Stullera môžeme v našich novinách pomenovať Ondrej, veď jeho slovenskí predkovia ho naučili po slovensky natoľko dobre, že by mohol predniesť svoj prejav po slovensky. Najmä, keď hovoril o citových väzbách k skupinke domov v rozpätí 150 metrového kruhu, medzi ktorými sa zachoval i Slovenský pamätný dom. Aj v Hornej Matre bola pôda najväčším pokladom, preto boli domce, aj s maštaľami a hospodárskymi budovami tesne popri sebe, aby nezaberali miesto na pestovanie obživy. Starosta priniesol so sebou pozemkové mapy z roku 1867. Nachádza sa na nej všetkých päť domov okolo pamätného domu, aj názov obce a zabudovanosť. Prisťahovaní Slováci, Sasi, neskôr aj Maďari si stavali domy, aké sú zdokumentované na prinesenej mape, v duchu typickej ľudovej architektúry Hornej Matry. Starosta hovoril aj o tom, že počas bombardovania Alkáru v roku 1944 jeho stará mama Františka pod neďalekou lipou utrpela smrteľné zranenie a zanechala štyri siroty. Jeho otec bol najstarší z nich, mal vtedy trinásť. Citové putá voči každému kameňu sú v miestnych silné, veď v tejto malej obci sú takmer všetci príbuzní.

Keby sa Šani báči a néna Katka Gubalovovci pozreli z neba, určite by boli pyšní na svoj niekdajší dom. Nie vždy bol ich príbytok takto pekne obhospodárený. – Zachovali sme ho obci, zachránili sme ho našej komunite, v širšom ponímaní celému národu – povedal starosta Alkáru. Napokon Pamiatkový dom posvätil katolícky farár Gábor Dobák.

Slávnosť ukončili speváčky miestneho zboru, ktoré sa pre svoj vek už schádzajú len pri veľmi vzácnych príležitostiach, akou bola napríklad posviacka Pamiatkového domu. ... Píšem si do listečka litery, litery, že ma neste v Alkári nikerý ... spievali Rozália Odlerová Czettnerová, Mária Sulyoková Galambosiová, Juliana Lepsényiová Odlerová a Judita Kaszalová Szabadová.

Pod stromami paprikáš, na javisku folklór

Kým Slováci a iní Alkárania preberali svoj dom, na futbalovom ihrisku už začínali prvé zápasy medzi šiestimi mužstvami, a biatlonisti, tentoraz bez lyží, sa rozbiehali na prvé kolá. Deti maľujúce na asfalt sa chopili kried a tvorili. Veru, aj súťažiaci vo varení zemiakového paprikáša už hotovili svoje súťažné jedlá v kotlíkoch od rána. Povykladali sa aj jarmoční predavači so syrom, trdelníkmi, sladkosťami, lekvármi z vína i ručne tkanými kobercami. Zamestnankyne miestneho obecného úradu na obed ponúkali ochutnávku hubového perkeltu, ktorý ohodnotila predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) Ruženka Egyedová Baráneková ako vynikajúci. Na javisku krátko po obede vystúpili slovenské národnostné súbory. Ľudové tance viacerých regiónov obývaných Slovákmi predstavil Folklórny súbor S. Tešedíka zo Sarvaša pod vedením Ondreja Častvana. Syn vedúceho súboru Ondrej predviedol s ďalším tanečníkom telesa, ako by sa hodili za Detvancov, tak prepletali nohami, tak vysoko vyskakovali, tak rezko krepčili. Len krpce niekde stratili. Ako prezradila moderátorka Dominika Győriová, miestna slovenčinárka, robili to na počesť predsedníčky ZSM, ktorá sa im za vystúpenie osobne poďakovala. Čabačudský folklórny spevácky spolok a citarový krúžok pod vedením Jozefa Majora načrel do nedozernej pokladnice ľudových piesní. V zbore spievalo popri rozospievaných ženičkách aj niekoľko mužov, spomedzi ktorých sa jeden chopil aj citary a spolu s vedúcim súboru – keď ten práve nehral na harmonike alebo na saxofóne – ju prenádherne rozozvučal. Šikovne v súbore muzicíroval aj predstaviteľ mladšej generácie, tiež multifunkčný hudobník, klarinetista a citarista Ján Litauszký. Klub maglódskych žien na skúškach spieva i tancuje. Aspoň o tom svedčilo ich vystúpenie v Alkári. Napokon sa k národnostným súborom pridal aj dychový orchester Grossturwaller Musikanten z Törökbálintu.Formácia má síce podľa názvu nemecký pôvod a príslušnosť, zato však na úvod svojho vystúpenia muzicírovali po slovensky. „Anička Šafárová“ im veru srdce ukradla. Preto sa s dychovkármi rozospievali aj speváčky z Čabačudu v hľadisku.

Nielen počasie, aj nálada bola dobrá celý deň. Nikto nezostal hladný, ani znudený. Ba trúfam si povedať, kto chcel, ten si mohol zaspievať, zatancovať, pozabávať sa aj s ďalšími účinkujúcimi a potešiť sa ohňostroju 4. augusta 2018, v sobotu v Alkári.

Erika Trenková

Foto: autorka