Vďaka Slovenskému divadlu Vertigo a jeho riaditeľke Daniele Onodiovej sály kín Cirko-Gejzír v Budapešti a Grand Café v Segedíne opäť dali priestor Týždňu slovenskej kinematografie.

Nielen študenti si prišli na svoje na 26. ročníku Filmového seminára v Maďarsku.

V polovici novembra milovníci filmového umenia dostali veľkú dávku zo súčasnej slovenskej dokumentárnej ako aj z hranej tvorby. Organizátori počas výberu filmov však nezabudli ani na mimoriadne populárne žánre, akými sú komédia a tanečný film, či rozprávka. Práve vďaka rozvážnemu výberu si každý mohol nájsť pre seba vhodný film.

„V súčasnosti výber filmov determinuje aj licenčný poplatok, musíme vedieť, že dlhé roky sme za zapožičanie a premietnutie nemuseli nič platiť, dnes je už situácia celkom iná. Diela sú v rukách producentov a zahraničných agentov, ktorí už ich neposkytnú zadarmo. Nuž, keď je poplatok príliš vysoký, snímku nepremietneme. Čo sa týka výberu dokumentárnych filmov, veľmi ma zaujala ponuka filmového festivalu spomínaného žánru Jeden svet, pomocou ktorého som vlastne objavila a vybrala aj snímky na našu prehliadku. Na dlhometrážne som sa nezamerala, tie sú pre naše mladé publikum podľa mňa ťažké,“ podelila sa s nami D. Onodiová s vierou, že každý zo záujemcov si mohol vybrať ten „svoj” film.

V deň otvorenia Týždňa slovenskej kinematografie sa publiku, v ktorom okrem gymnazistov z Budapešti, Békešskej Čaby a študentov evanjelického gymnázia, či poslucháčov ELTE, sedeli aj pracovníci Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, sa prihovorila organizátorka a následne predstavila generálneho riaditeľa SFÚ Petra Dubeckého, scenáristu, dekana FTF VŠMU Ondreja Šulaja a estetika Petra Michaloviča, ktorí sprevádzali filmový seminár. Počas troch dní boli na niektoré snímky zvedaví aj žiaci Slovenskej základnej školy v Sarvaši, ako aj Slovenskej národnostnej základnej školy v Mlynkoch.

„My sme sem chodili dlhé roky na tento seminár a vždy sme sa snažili priniesť to najlepšie zo slovenského filmu. Posledné roky to boli väčšinou diela, ktoré získali veľmi dobré meno na rôznych európskych a svetových festivaloch. Vo filmoch sú spracované predovšetkým ťažké, sociálne témy zaoberajúce sa vážnymi problémami na Slovensku. Teraz uvidíte filmy, ktoré z toho trocha vybočujú. Dlho na Slovensku chýbali komédie a divácke filmy,“ prihovoril sa divákom O. Šulaj a uviedol prvý film s názvom Backstage (Zákulisie, 2018), ktorý sa zaoberal mladou generáciou. Bol o talentovanej mládeži, ktorá sa rozhodla tancovať a tak preraziť do sveta. Tanečno-hudobný film Andrey Sedláčkoveja producentky Silvie Panákovejpredstavuje žáner, ktorý na Slovensku chýbal. Druhá snímka Všetko alebo nič (2017, réžia Marta Ferencová) bola komédiou, ktorá odjakživa patrí medzi najťažšie žánre vôbec. Tento ľúbostný príbeh na Slovensku videlo 380 a v Čechách 200 tisíc divákov. Prvýkrát sa stalo, že slovenská komédia zarezonovala aj v Čechách. „V našich kinách sme sa vždy tešili na české komédie, kde má tento žáner dlhoročnú tradíciu. Komédie boli najexkluzívnejšie, ktoré aj za socializmu vyvážali do východnej Európy a do sveta. Spomeniem Limonádového Joa (1964, réžia Oldřich Lipský – pozn. A. Rusnák), ktorý bol paródiou na western a svojím humorom dobil celú Európu. Toto sme my na Slovensku nemali, slovenský humor je trocha iný a veľmi ťažko sa presadzuje v medzinárodnom kontexte. Staršie komédie boli určené pre domáce publikum, predovšetkým pre televízneho diváka a v kinách nemali veľký úspech,“ dodal dekan FTF VŠMU.

Okrem filmov poslucháčov Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave sa milovníci súčasnej dokumentárnej tvorby mohli tešiť na krátkometrážny dokument s názvom Boj (2017, réžia Eva Križková), ktorý odhaľoval princípy vzájomnej medziľudskej interakcie a komunikácie milovníkov kung-fu. Pre tých, ktorí uprednostňujú historickú tematiku, bol určený film Kroky na hrane (2017, réžia Viliam Bendík) o úteku dvoch Slovákov z koncentračného tábora Osvienčim-Brezinka v apríli 1944 a Spýtaj sa vašich (2018, réžia Barbora Berezňáková) o spomienkach na augustové udalosti v roku 1968. Xenofóbia (2018, réžia Barbora Sliepková) bola o strachu z cudzieho, ako o funkčnom nástroji manipulácie. Cestu adoptovaných slovenských Rómov späť na Slovensko za ich biologickými rodičmi predstavil dokument Švédi z osady (2018, réžia Katarína Farkašová) a život mladých ľudí s Downovým syndrómom Niečo naviac (2018, réžia Palo Kadlečík, Martin Šenc).

Milovníci ostatných žánrov ocenili hudobnú rozprávku Spievankovo a kráľovná Harmónia (2017, réžia Diana Novotná) a úspešný koprodukčný triler Čiara (2017, réžia Peter Bebjak). Dráma Nina (2017, réžia Juraj Lehotský) ako jediný film prehliadky bol premietnutý v Slovenskom inštitúte. Na pozvanie organizátorky sem zavítal aj režisér filmu, s ktorým sa uskutočnila krátka beseda o tom, či mu je srdcu bližší dokumentárny alebo hraný film, ako sa mu spolupracovalo s mladou, detskou herečkou a ako vníma kritiku slovenských novinárov.

Od roku 2009 sa Týždeň slovenskej kinematografie koná aj v Segedíne, ktorý organizuje Spolok segedínskych Slovákov na čele s jeho predsedom Jánom Benčikom. „Tohtoročná návštevnosť bola, žiaľbohu, priemerná, prišlo pomerne málo divákov, totižto v meste prebiehal aj rumunský Filmový týždeň a tí náročnejší diváci, ktorí sa zaujímajú o stredoeurópsku kinematografiu, išli tam. Máme naozaj ťažkú úlohu, lebo český, rumunský a poľský film je veľmi silný,“ povedal a priznal sa, že pre iné programy sa v tomto roku Filmového seminára nezúčastnili milovníci slovenskej filmovej tvorby ani zo Slovenského Komlóša, či z Nadlaku.

Po Týždni slovenskej kinematografie nás zaujímalo, ktoré filmy sa páčili najviac a utkveli v pamäti hlavným organizátorom. „Filmy boli veľmi dobré, zaujali ma predovšetkým dokumentárne, ktoré boli naozaj hodnotné. Cez ne sa skutočne spoznávame, vzniká akési puto medzi nami, lebo reálny život sa dostane na plátno. Z filmov sa mi najviac páčil triler Čiara, ktorý lámal rekordy aj v iných krajinách, na Slovensku ho videlo viac než 380 tisíc divákov. Je to veľký počet, keď berieme do úvahy, že Bathory (2008, réžia Juraj Jakubisko – pozn. A. Rusnák) si pozrelo 500 tisíc,“ dodal J. Benčik. D. Onodiovú doslovne „dostali“ dokumenty Kroky na hrane a Niečo naviac, lebo tieto snímky nehrali, ako sa hovorí, „na city”. „Keby som mala hovoriť o hraných filmoch, asi najviac sa mi páčil, hoci nemám rada filmy prekypujúce násilím, majstrovsky nakrútený, dnes už skoro kultový film Čiara, krutý príbeh zo slovensko-ukrajinských hraníc,“ spomínala.

Dlhé roky bol slovenský film pochmúrny, v popredí boli sociálne drámy. V poslednej dobe vznikajú úspešné a populárne filmy, ktoré nemusia byť vždy kvalitné, ale sú divácky veľmi úspešné. Čo sa týka dokumentárnych filmov, témy sa veľmi podobajú. Toto potvrdzuje, že podobne rozmýšľajú oba národy napriek tomu, že každý tvorca sa snaží jedinečne a kreatívne spracovať vlastnú tematiku. Už teraz sa veľmi tešíme na budúcoročný Týždeň slovenskej kinematografie.

Týždeň slovenskej kinematografie sa uskutočnil v spolupráci Slovenského divadla Vertigo, Spolku segedínskych Slovákov, Slovenského filmového ústavu a Slovenského inštitútu v Budapešti.

AR

Foto: autor