So spisovateľom populárnych detských kníh Zsoltom Adamikom sme sa prvý raz rozprávali pred piatimi rokmi. Rozhovor sme ukončili tým, že raz by veľmi rád napísal niečo o svojej rodnej dedine, o Irminčoku, napríklad určite by porozprával o „topelcovi“, ktorý býva v studni Juraja Klimaja. A to sa teraz práve stalo, dokonca venoval dedine celú knihu, ktorá vyšla pod názvom Môj vzdialený vek – Irminčok! (Távoli korom – Örménykút!). Knihu predstavili koncom októbra v Irminčoku s podporou miestnej slovenskej samosprávy. Ako vznikala kniha, aké ohlasy na ňu prišli, aké je vyrastať v Irminčoku – to všetko a aj iné sa dozviete z nasledujúceho rozhovoru.

– Pred piatimi rokmi to bola len myšlienka, a hľa, teraz máš celú knihu naplnenú príbehmi z našej rodnej dediny. Pri určení žánru ale hneď narazím na problém. Najjednoduchšie by som to povedala tak, že sú to pohľadnice z detstva. Ako by si to povedal ty?

– Toto je veľmi trefné poňatie, rád by som ten nápad ukradol. Ani ja sám neviem povedať, ako text nazvať. Táto kniha je „irminčanská”. Obrovským šťastím je to, že na základe prvých spätných väzieb je kniha nielen „irminčanská”, teda je zaujímavá nielen pre obyvateľov Irminčoku, ale jeden čitateľ ju označil za sprievodcu malou dedinou, čo ma potešilo, no pohľadnica je tiež vynikajúce označenie.

– Odkedy zbieraš tieto príbehy? Kedy si sa rozhodol, že nimi naplníš celú knihu? Koľko času si potreboval?

– Prvé heslo (keďže kniha pozostáva z hesiel, teda je AJ lexikónom) sa dostalo na hard drive pred tromi rokmi, od toho času sa text rozširoval. Jednu novelu som publikoval napríklad v časopise „Csillagszálló“, no textu naďalej pribúdalo, zrodilo sa zhruba 70 kúskov vhodných do perkeltu, z čoho nakoniec pomocou vynikajúceho redaktora Otta Kissa sa dostalo do knihy 52 – koľko týždňov v roku, toľko Irminčokov. Nakoniec, po veľmi bolestivom rozchode, ako samoliečebnú činnosť som začal tieto príbehy spájať do knihy. V tom čase, okolo mája tohto roku som začal chodievať na sálaše, prosil som o pomoc, ktorú mi poskytli samospráva v Irminčoku a starostka Katarína Szakácsová, ktorej veľmi pekne ďakujem, a nakoniec sa rozbehli aj tlačiarenské stroje vo vydavateľstve Digitális Kalamáris v Sarvaši. A teraz sme tu. Hľa: ide predsa kdesi aj o odbornú knihu, Vďaka, Irminčok!

– Príbehy sú ilustrované kresbami grafičky Ágnes Vasovej. Ako si sa s ňou dostal do kontaktu, a prečo si požiadal o spoluprácu práve ju?

– S Ági sa poznáme už tisíce rokov. Vždy som s ňou chcel spolupracovať, ale nemal som ani potuchy o tom, že práve pri tejto knihe nájdeme spoločnú reč. Ági je jednou z najvýnimočnejších ilustrátoriek: nechá sa inšpirovať prácou iných takým spôsobom, že ich nekopíruje, ale rozširuje svoj štýl, veľmi múdro. Považoval som za dôležité, aby obraz o dedine namaľovala nezainteresovaná osoba, a dobre som to predpokladal, s dievčinou z Pešti to naozaj vyšlo. A považoval som tiež za dôležité, aby vonkajším obalom to celé zarámovala fotografka Andrea Kiššová. Fotografia, ktorá je na obale, aj keď je minimalistická, hovorí o dobrom vkuse a odbornosti fotografky, lebo bola schopná zasadiť celú dedinu do bocianieho hniezda.

– Doteraz sme ťa poznali ako spisovateľa detských kníh, no teraz si sa rozhodol písať pre dospelých. Z akého dôvodu?

– Nechcel som nikoho ukrátiť o dobrú knihu.

– Keby si mal niekoľkými vetami zhrnúť svoje detstvo strávené v Irminčoku, ako by to vyzeralo?

– Krádež čerešní, kopírovanie VHS kaziet, úrazy z futbalu, na prvý pohľad divné, no špeciálne vzťahy medzi deťmi a rodičmi, sklamanie z niektorých kamarátstiev, zase z iných čerpanie doživotných skúseností, hry C64, kazety Queen, superhrdinovia a komiksy, poranené prsty na nohe z bicykla značky Tacskó – proste šialenstvo.

– Keby sme zosobnili Irminčok, ako by vyzeral, aký vysoký by bol, čo by bolo jeho najlepšou a najhoršou vlastnosťou, kde by pracoval, o čom by rád rozprával?

– Samozrejme by bol traktoristom. A starostom, ktorý vie, prečo je tráva zelená, a vie opraviť červenú na vlčom maku. Je to osoba, výška ktorej sa neustále mení na škále medzi 198 a 156 centimetrov, nosí na deravom tričku fialové sako, vo vrecku má vždy fľašu veľkonočnej kolínskej vody, na bicykli jazdí rozvážne, podperu na plynový valec necháva vždy zahrdzavenú, je čerstvo oholený a predsa vždy zarastený, ktorý má taký recept na klobásu, že tomu neuveríš. Nerád rozpráva, iba vtedy sa ozve, ak sa ho opýtaš. Jeho najhoršia vlastnosť je aj najlepšia v jednom: vie, že keď lastovičky poletujú, je v tom muzika. A tú niekedy, aj keď trošku falošne, zahrá na citare.

– V knihe kladieš veľký dôraz na to, že v Irminčoku, ako-tak, ale slovenská kultúra a jazyk dodnes žijú. Neraz sa v tvojom texte objavia slová a výrazy v tunajšom slovenskom nárečí. Od koho si sa to naučil, kto ti pomáhal? Akú máš skúsenosť, do akej miery je slovenská kultúra a jazyk súčasťou každodenného života v Irminčoku dnes, a ako to bolo v tvojom detstve? Vidíš nejakú zmenu?

– Keď som bol dieťa, klebety, debaty v tunajšej slovenčine boli prirodzené – dnes už nie sú. Moju starú mamu počujem čoraz menej hovoriť po „tótsky”, samozrejme, pomaly už odídu všetci, pre ktorých to bolo prirodzené. „Kapusníka” je ale stále tu, a vidím, ako sa ho snažia podaktorí udržať pri živote, a v tom je táto dedina podľa mňa špičková. Je zaujímavým dodatkom, že v prvej verzii knihy by boli preložené všetky heslá do tunajšieho nárečia – musel som sa toho vzdať, lebo „tótština” je tu prakticky nárečím, s básnickými obrazmi nemá nič spoločné, a na druhej strane je málo takých, ktorí by to vedeli preložiť – bol to hneď od začiatku nemožný nápad. Sarvaš už ani nerozpráva po „tótsky“, len po slovensky, a pozri, aké veľké mesto sa z neho stalo.

– Predstavenie knihy sa uskutočnilo koncom októbra v Irminčoku, odvtedy uplynulo viac ako mesiac. Aké ohlasy si dostal? Plánuješ knihu predstaviť aj inde po koronavírusovej kríze?

– Poviem na rovinu, kritiky, ktoré sa ku mne zatiaľ dostali, sú dobré. Fanni Balássyová napr. na portáli Bárka online píše: „Irminčok je tajomný a často mlčí, a keď sa dostaneme na koniec knihy, stíchneme s ním všetci spolu“. Krajšiu pochvalu ani netreba. Ľuďom sa to páči, a kto na knihu nadáva, robí to potichu. Prezentáciu, samozrejme, plánujeme: trocha z Irminčoku by sme chceli odniesť do Békešskej Čaby, Segedínu a Budapešti.

– A čomu sa venuješ v súčasnosti?

– Mám čo robiť: píšem divadelnú hru Alica v krajine zázrakov pre divadlo Gergelya Csikyho v Kaposváre, popritom dokončujem rad ďalších vecí, ako napr. moju ďalšiu knižku, tentoraz pre tínedžerov s názvom CSUDANAGYI (Zázračná babka).

– Takto na záver by sme mohli prezradiť čitateľom, čo je to vlastne „topelec“?

– Prezraď ty, čo to pre teba znamenalo – pre mňa to bola príšera príšer, práve preto, lebo nikto nevedel, čo to je. A kto to vedel, toho, samozrejme, bral so sebou do hlbočiny, do studne, teda dotyčný to nemohol povedať nikdy nikomu. Had, ktorý hryzie do vlastného chvosta, Draco, dozerajúci na dedinu, cez žubrienku sleduje to, kto kam ide. Terra Incognita, tá časť, čakajúca na objavenie na tieňovej mape, ktorú zakreslil letný večer a ktorá zobrazuje dedinu, no až tak veľmi ju nikto nechce objaviť. Ak sa raz dedina vyprázdni (nech sa tak nikdy nestane), tak vtedy „topelec“ pripraví kar a pomstí sa. Za nás, to je isté!

(kan)

Foto: autorka