„Doteraz sme každoročne odovzdávali ocenenia Celoštátneho združenia speváckych zborov, kapiel a folklórnych súborov v Maďarsku (KÓTA) v rámci hodnotného koncertu“, povedala v Deň maďarskej kultúry prezidentka spoločnosti Zsuzsánna Mindszentyová v online vysielaní oslavy.

Ceny udeľuje združenie od roku 2004 na návrh Umeleckej rady tým, ktorí neúnavne pracujú za spievajúce a vyhrávajúce spoločenstvá, angažovane slúžia zborovému a ľudovému spevu, ako aj národnostnému folklórnemu hnutiu. Oceňujú hudobných pedagógov, hudobných skladateľov, zberateľov hudby a v kategórii posthumus si pripomínajú tie osobnosti zborového, skladateľského hudobného sveta, ktoré už nemôžu byť medzi nami. Tento rok sa slávnosť mimoriadne uskutočnila online. Ocenenie virtuálne prevzalo 42 osobností v 12 kategóriách. Vyznamenali ich za mimoriadnu obetavú umeleckú prácu vykonanú pre spoločnosť, bližšiu a širšiu pospolitosť.

Medzi vyznamenanými pre tento rok je v kategórii národnostná ľudová hudba aj významná postava nášho slovenského národnostného sveta v Maďarsku. Poznáme ho viac ako 60 rokov, podaktorí nielen za katedrou, ale najmä s harmonikou na hrudi. Viliam Urbanič, učiteľ, harmonikár, vedúci folklórnych a speváckych súborov pochádza zo slovenskej muzikantskej rodiny zo Santova. Učil v škole ako slovenčinár a telocvikár. Najprv bol na praxi na Dolnej zemi, neďaleko Békešskej Čaby. Chcel sa vrátiť pod Pilíš, ale nebolo miesto. Potom ho zavolali do Síleša. Myslel si, že zostane rok – dva, napokon zostal desaťročia, natrvalo zostal pedagógom v Síleši, slovenskej obci Komárňansko-ostrihomskej župy. Učil, organizoval lyžiarske zájazdy. Škola mala lyžiarsku výstroj pre všetkých frekventantov kurzu. Ba aj autobus zaplatila dedina. Neskôr sa stal vedúcim predstaviteľom kultúrneho diania a začal viesť ženský spevácky zbor Zimozeleň.

Ani ženičky zo sílešského súboru Zimozeleň nešetril čas, postupne museli súbor opustiť. Napokon zostali len tri, ktoré s radosťou chodili pomáhať spievať bánhidskému speváckemu zboru, kde v Síleši aktívny Santovčan tiež učil spievať a pomáhal svojou hrou. Viliam Urbanič sprevádzal na harmonike nielen sílešský Zimozeleň, bánhidský spevokol, ale aj súbor Gereče z Tardošu. Zároveň sa postaral o spojenie súborov z Bánhidy, zo Síleša a Tardošu a zrodilo sa spevácke zoskupenie Vérteš – Gereče. Formácie pestovania ľudových tradícií zvlášť, aj spoločne získali rôzne kvalifikačné ocenenia. Napríklad v Sédi v roku 2019 úspešne zabojovali o Zlatého škovránka. Vďaka porotcovi Józsefovi Birinyimu, ktorý na súťaži zastupoval aj združenie KÓTA, získali aj Zlatú kvalifikáciu KÓTA s mimoriadnym vyznamenaním. Všetkými obľúbený Vili nielen sprevádzal súbory, učil ich spievať, ale tiež zozbieral miestne ľudové piesne. Ku svojej zbierke, ktorá má zanedlho uzrieť svetlo sveta, pridal aj santovské piesne a pesničky z Tatabáne-Bánhidy. Rukopis napísaný krásnym, akoby perličkovým písmom, už odovzdal. Teraz je rad na odborníkovi, ktorý tieto skvosty vnesie do počítača a pripraví pre tlač publikáciu Výber repertoáru sílešského, bánhidského, tardošského a spoločného spevokolu. Nielen spísal piesne, ktoré spievali formácie počas celého svojho jestvovania, ale ich prepísal na dva hlasy. Ako povedal, aby ich mohli používať aj budúce generácie spevákov vo Vérteši a Gereče. Verí, že pôvodný rukopis dostane späť, lebo je to veľký poklad.

Viliam Urbanič sa narodil v Santove v rodine, kde muzicírovali viaceré generácie. Dedo hral na husliach, otec, jeho bratia i synovia, všetci si našli nejaký svoj obľúbený nástroj. Brat Viliama Urbaniča sa preslávil aj ako tanečník – choreograf, líder mlynského folklórneho súboru. Viliam hral na syntetizátore a na harmonike. Ale ešte než sa mohol hudobne prejaviť, ešte počas volania na rodnú hrudu, v rámci presídľovacej akcie do Československa, tesne po vojne, len čo sa Viliamov otec vrátil z frontu, v roku 1947, sa ako Slováci presídlili na Slovensko. Umiestnili ich neďaleko Dunajskej Stredy, v obci Blahová. Dovtedy malý Vilko nevedel po maďarsky, na ulici medzi deťmi sa naučil. Otec pracoval ako mäsiar a aj jeho syn pomáhal, keď bolo treba. Šikovne vedel nakrájať salámu a pomáhať mamičke v obchode, keď otec musel ísť zháňať tovar či jatočné zvieratá, ktoré aj porážal, aj spracúval mäso. Mamičke však Santov nesmierne chýbal, preto sa tesne pred revolúciou 1956 vrátili späť, do obce pod Pilíšom. Deti sa ľahko aklimatizovali, veď slovenská škola bola nielen v Dunajskej Strede, ale aj v Budapešti. Aký je životný príbeh slovenského laureáta ocenenia KÓTA Viliama Urbaniča a rozhovor s ním si čitatelia Ľudových novín budú môcť prečítať v najbližšej prílohe nášho periodika.

Erika Trenková

Foto: autorka