Rozmarín je voňavá, všestranne použiteľná liečivá bylinka. Do názvu si ho obyčajne dávajú skupiny, či súbory, ktoré majú radi jeho liečivé alebo aspoň voňavé vlastnosti. Pomenovanie Rozmarín si vzali za svoje aj členky skupiny výšivkárok Čabianskej organizácie Slovákov a Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe, ktorá bola založená v roku 2000. Konkrétne pred 21 rokmi. Oslava okrúhleho výročia sa však pre pandemickú situáciu mohla konať až tento rok, v posledný júnový štvrtok. Spoločne s oslavou štvrťstoročia vzniku spevokolu Čabianska ružička.

Zbierka výšiviek a vyznamenaní

Mottom výšivkárskeho krúžku Rozmarín sa stali dve slová – srdcom vyšívané. Členky krúžku za ostatné dve desaťročia vytvárali nádherné diela. Zveľaďovali naše výšivkárske dedičstvo. Moderným slovom povedané, zviditeľňovali ho nielen v Maďarsku, ale aj v okolitých štátoch. Presadzujú ho do súčasného života, čím robia zo všedných dní sviatočnými aj bežné dni. Šírili a šíria dobrú povesť šikovných slovenských ručičiek a všade, kde sa objavia so svojimi prácami, tam žali a žnú jedno ocenenie za druhým. Na počesť svojich predkov, na počesť svojej komunity v kruhu čabianskej slovenskej spoločensko-kultúrnej organizácie. Za ostatných vyše 20 rokov sa na individuálnej i kolektívnej práci podieľalo vari 50 talentovaných a usilovných žien rôznych vekových skupín, rôznych povolaní, s rôznymi životnými cestami. Ako povedal predseda Čabianskej organizácie Slovákov Michal Lásik na oslave 25. Júna, dosiaľ sa ešte do výšivky sám nepustil, lebo sa mu zdá, že na to treba také nadanie a odhodlanie, ktoré jemu chýba. Ženy v zelených, krásne vyšívaných šatách, zároveň odzrkadľujúcich aj individuálny prístup jednotlivých pováh a rôznych pohľadov na svet, sa dobre bavili na príhovore rečníka. Vôbec mu nezazlievali, že ich nemieni aktívne podporovať svojou vyšívacou zručnosťou. Troška sa aj zapýrili, keď bola reč o najvýznamnejších oceneniach, ktoré si „Rozmarínčanky“ priviezli domov zo súťažných výstav v rôznych kútoch krajiny. Boli to popri množstve ďalších trikrát najvyššie odborné vyznamenanie Maďarska, Granátové jablko v r. 2010, 2015 a tento rok, za tvorbu samé najvyššie kvalifikácie, A a B, mimoriadne ceny, v roku 2009 uloženie zbierky vzoriek dolnozemských kožušníckych výšiviek pripravených členkami krúžku Rozmarín v múzeu v Kecskeméte, nespočetné výstavy, súťažné prehliadky, tvorivé dielne a prezentácie v rámci domova i v zahraničí. Odborná vedúca skupiny Anna Illésová Boťánska dostala v r. 2019 vyznamenanie Maďarský zlatý kríž. Výšivkársky krúžok Rozmarín k jeho jubileu prišla pozdraviť a odovzdať košík sladkostí predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková, svoje dary priniesli aj generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Emil Kuchár a primátor dolnozemskej metropoly Péter Szarvas.

Vyparádené v nových šatách

Aj nové šaty si vyšívačky povyšívali krásnym motívom. Na oslave dvoch desaťročí tvorivého jestvovania krúžku na dvore Domu slovenskej kultúry prezentovali tvorkyne ľudovo-umeleckej výšivky svoje umenie a šikovnosť na 49 rôznych okrasných vankúšoch, so 49-mi vzormi prislúchajúcimi 49 regiónom, ktorých výšivky sa naučili a používajú na bytových doplnkoch a odevoch najrozličnejších farieb, foriem a realizácie nápadov. Vzory ešte ďalších 7 regiónov sa tiež dostanú na vankúše, len zatiaľ neboli dokončené. Mimoriadne krásna, presná a predsa jemná krása vychádza spod ihiel umelkýň. A práve v dobe, keď skupina dosiahla dospelý vek, sa rozlúčila umelecká vedúca Anna Illésová Boťánska. Nahradí ju mladá následníčka, žiačka kreatívnej umelkyne a návrhárky, Monika Mišíková. Vedúcu na rozlúčku obdarili Čabianska organizácia Slovákov a Dom slovenskej kultúry drôteným košíkom, aby si mala kam uložiť svoje najhodnotnejšie potreby, keď sa bude z Dolnej zeme sťahovať do Budapešti. Okrem toho jej aj členky krúžku pripravili dar, vyšívaný obrus s gemerskou výšivkou a Miškov krčah na víno aj s pohárikmi.

Krúžok má novú vedúcu

Nová vedúca je členkou krúžku od roku 2012. Od svojich deviatich rokov je žiačkou tety Ani. V čabianskej slovenskej škole ju učila výtvarnú, aj techniku, ba učila ju prvé stehy v krúžku vyšívania. Vzhľadom na dlhoročnú spätosť Monika sa naučila všetko, čo jej učiteľka mohla odovzdať, a pomáhala v tom, čo už pre staršie generácie nie je úplne samozrejmé, napríklad na počítači tvoriť prednášky v obrázkoch v powerpointe, či prekresliť, na čo už strašia pani učiteľka nevidela. Monika sa musela kvalifikovane pripraviť na úlohy, do ktorých sa počas asistencie vedúcej musela zaučiť, navrhovať, prekresľovať, vyšívať vzory rôznych regiónov a vôbec všetko, čo vyučujú na kvalifikačných kurzoch OKJ figurujúcich v zozname Štátnej kvalifikačnej komisie v profesii ručného a strojového vyšívania, učiteľského smeru lektora vyšívania i počas štúdia vedúceho odborných krúžkov. Musela tiež získať kvalifikáciu vedúceho animátora tvorivej herne. Po vysokej škole pedagogickej sa učila ešte toľko, akoby vyštudovala ďalší smer na univerzite.

– S akými pocitmi a akými plánmi ste prevzali vedenie Rozmarínu, – opýtali sme sa novej vedúcej krúžku, ktorá má za sebou tiež nejedno uznanie odbornej poroty na rôznych súťažiach.

– Teraz máme letné prázdniny, nikto sa nikam neponáhľa. Ale potichu sa pripravujeme na budúcoročnú Textilnú konferenciu, ktorú usporadúvajú každý druhý rok. Témou sú sviatky. My sme si za sviatok vybrali svadobnú noc, – prezradila Monika Mišíková a hneď nadšene dodala: – Predstavte si napríklad hotelovú izbu, v ktorej strávi svoju sviatočnú, „prvú“ spoločnú noc mladomanželský pár. Všetka posteľná bielizeň, uteráky, prikrývky, hoci aj taštičky na hygienické potreby sú ručne vyšívané čatajským vzorom. Tento prekrásny vzor vyšívaný plným stehom s obnitkovávaním bol kedysi súčasťou života na odevoch, uterákoch, plachtách, poduškách, obliečkach v Čataji, neďaleko Serede a Trnavy. Sú v ňom precízne rozmiestnené kvietky, lístky srdiečka, jemné vtáčiky. Lemované sú zlatom a výšivka je priam plastická. Máme pol roka, aby sme sa pripravili. Pre mňa je výzva stáť na čele krúžku, ktorý si vydobyl široko-ďaleko dobré meno. Členky si ma zvolili nadpolovičným počtom hlasov. K svojej úlohe budem pristupovať zodpovedne. Verím, že i pod mojím vedením bude Rozmarín zbierať ocenenia ako doposiaľ. Napokon, teta Ani sa len odsťahuje z Békešskej Čaby. Môžem sa na ňu kedykoľvek obrátiť, ak budem potrebovať pomôcť.

– Aj po oslave ste sedeli s jednou členkou na dvore a analyzovali ste stehy. Hoci pani, ktorá sa na vás obrátila, bola zjavne dvakrát staršia, než vy, bolo vidieť, že vám dôveruje. Máte autoritu aj u staršej generácie?

– Dúfam, že mi verí. Chcem totiž, aby mal každý radosť z toho, čo spolu tvoríme, aby každý dostal toľko práce, koľko mu stačí, ale ho nepreťaží. Krátko pred oslavami som rozdala členkám krúžku výšivku na skúšku. Mali za úlohu vyskúšať a nacvičiť čatajský vzor. Výsledok sa podaril nad všetky očakávania. Akoby mi chceli dokázať, že sú vynikajúce aj tie, o ktorých by si ktokoľvek mohol myslieť, že už zostarli, unavili sa, bolia ich ruky, zoslabol im zrak. Veď majú 70 a viac. Vyšívačky sa mi priznali, že sa zamilovali do čatajských vzorov a keďže sa nemuseli ponáhľať, pretekať s časom, vyšívali veľmi precízne, veľmi zručne a naozaj srdcom.

Erika Trenková

Foto: autorka