Trieda pozor! Pani riaditeľke Edite Pečeňovej úctivo hlásim, že z 21 absolventov čabianskeho slovenského gymnázia maturujúcich v roku 1970, na 50+1-ročné maturitné stretnutie sa dostavilo 16 spolužiakov. Z osobných dôvodov chýba Zuzka Balážová a Magda Lišková. Ostatní chýbajúci spolužiaci Evka Kulichová, Jutka Uhrinová a Ďurko Sopka spolu s našimi triednymi profesormi, Katarínou Miklyovou, Imrichom Očovským a Štefanom Sokolom nás už, žiaľ, navždy opustili. Uctime si ich pamiatku minútou ticha!

Motto
„Príde tá hodina, navrátim sa.“

Cestou autom zo Segedína do Békešskej Čaby, uvažujúc o nastávajúcom jubilejnom maturitnom stretnutí mi prišli na um vyššie uvedené vety. Počas stredoškolských štúdii denno-denne viackrát sme ich počuli z úst práve aktuálneho týždenníka. Zamýšľala som sa nad tým, čo keby som zobrala na seba úlohu týždenníka a svoj krátky pozdravný prejav pripravený na dnešnú príležitosť uviedla touto ustálenou formulou? Vytvorila by sa atmosféra dávnych vyučovacích hodín, ktorá by emocionálne pripravila ďalší priebeh podujatia. Navyše by mohla slúžiť aj na vyjadrenie úcty voči súčasnej riaditeľke našej školy Edity Pečeňovej, ktorá nám sľúbila, že príde medzi nás. Popritom by sme ju mohli stručne informovať aj o súčasnom zložení a situácii našej triedy. Realizácia tohto nápadu však závisí od daného stavu.

Čas v spoločnosti spolužiačky Anny Tetlákovej plynul v tichosti a pokoji. Obe sme sa zahrúžili do svojich spomienok o nezabudnuteľných momentoch gymnaziálnych rokov, z ktorých nás vykoľajilo iba upozornenie nášho šoféra: „Dievčatá, už sa blížime k centru mesta!“ Nepochybným znakom toho bola už z diaľky sa vynárajúca uchvacujúca silueta Veľkého evanjelického kostola, najväčšieho v strednej Európe. Pri pohľade na povestný kostol sme s Annou spontánne začali pospevovať rozlúčkovú pieseň žiakov slovenských škôl v Maďarsku, spievanú na melódiu slovenskej ľudovej piesne „Trenčianske hodiny smutne bijú“, s textom prispôsobeným k miestu a slávnostnej atmosfére rozlúčky. Zhodli sme sa v tom, že sme boli dobrý ročník. Vzájomne sme si pomáhali a držali sme spolu. Pocit spolupatričnosti nás sprevádzal aj po maturite, čo sa preukázalo aj v tom, že vďaka aj čabianskym spolužiakom, každý piaty rok sme sa pravidelne stretávali v meste našej mladosti. Akurát práve okrúhle, päťdesiate posedenie sme museli pre pandémiu o rok odložiť a vzdať sa aj pôvodného plánu, že zavítame do kolégia a navštívime aj našu školu (v súčasnosti hudobná škola). Obe tieto ustanovizne teraz pre nás zastupuje Dom slovenskej kultúry a v rámci neho Slovenská reštaurácia.

Dom slovenskej kultúry nás víta s otvorenou náručou. V tomto inšpiratívnom prostredí sa napĺňame pocitom domáckosti a pohody, hneď pri pohľade na krásne modranské keramiky ozdobujúce vstupnú miestnosť (recepcia) ustanovizne, kde nás s radosťou privíta Žofka Boťanská a Icuška Šuhajdová, hlavná organizátorka vrelo očakávaného podujatia. Obe s netajeným vzrušením nás privedú do pekne ozdobenej miestnosti, kde pre nás pripravili milé prekvapenia. Na darčekový stôl pekne naaranžovali Žofkou vlastnoručne „oblečené“ fľaše červeného vína do našich štylizovaných rozlúčkových „šiat“ a „oblekov“. Model pre dievčatá toho času našla Kati Januriková v časopise Nők lapja. Boli to decentné šaty s dlhými rukávmi z tmavomodrej látky, s bielym madeirovým golierom pripomínajúcim čipku. Košeľový golier chlapcov bol z hladkej bielej látky. Žofka vtipne poznamenáva, že okrem nebohej Jutky Uhrinovej, prichádzajúcej na maturitné stretnutia vždy v rozlúčkových šatách, už by sa z nás do nich nikto nezmestil. Icuška naše niekdajšie, teraz oživené slávnostné oblečenia dopĺňa bavlnenými kapsami pripomínajúcimi našu starú kapsu, avšak v obnovenej a modernejšej forme. Do tohto kontextu zapadá aj fotomontáž – dar jednej našej spolužiačky – odzrkadľujúca súdržnosť našej triedy. Medzi tým rad radom prichádzajú spolužiaci: Janko Meliš sa objavuje v náručí s letnými kalami jemnej fialovej farby; Katka Petrovská sa približuje s veľkou tácňou plnej drobných slaných rožkov; Zuzka Antalová sa snaží držať v rovnováhe, kým veľmi opatrne položí na stôl obrovskú dobošku pripravenú vychýreným komlóšskym amatérskym cukrárom; v dobrej nálade prichádza aj Ica Borgulová (Lédy) z ďalekého Zalaegerszegu a Zuzka Sznyidová zo Solnoku. Eržika Račková poslala správu, že príde neskôr. Dostavili sa aj chlapci načas, v skupine – Miško Barecz, Zoli Bartolák, Vili Brezovszki, Miško Tóth a Paľko Šipiczki – ako kedysi, za študentských čias. Všetky relikvie boli dané, aby sme sa postavili do abecedného radu a uskutočnili dávno praktizovaný rozlúčkový pochod. Clivá rozlúčková pieseň znela z našich úst naplnená úprimnými citmi, avšak tentoraz sme kládli dôraz hlavne na vetu: „Príde tá hodina, navrátim sa“, nie na rozlúčku so školou.

Po chvíľke uvoľnenia zavítala medzi nás pani riaditeľka Edita Pečeňová, ktorá po pozdravných slovách Miška Tótha vyjadrila svoju radosť nad tým, že sa aj po toľkých rokoch citovo viažeme k našej škole a kolégiu. Podala nám stručný obraz o dnešnom stave našej školy, vyzdvihujúc, že v poradí stredných škôl slovenská škola dosiahla skvelé umiestnenie. Zmienila sa aj o rekonštrukciách realizovaných v posledných rokoch. Svoj prejav ukončila symbolickým aktom prijatia každého z nás za čestného občana Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a kolégia v Békešskej Čabe.

Počas jej vystúpenia, ako aj celého podujatia bolo cítiť radostné, bezprostredné a uvoľnené ovzdušie, čo ma posmelilo k tomu, aby som sa obrátila na prítomných so zaužívanou formulou samozvanej týždenníčky. Vyvolalo to zjavné prekvapenie, ale aj úsmevy, keďže spolužiaci najprv nevedeli, či naozaj majú vstať a byť ticho. Rýchlo sa však spamätali a púšťali sa do spoločnej „hry“. Vo svojom neoficiálnom prejave som hovorila o význame slovenskej školy a internátu v našom živote, o vynikajúcich učiteľoch (Aladár Králik, Ján Chlebnický, Ján Šutinsky, Gyula Kovács, Helena Hanková, Ildika Ráczová, pani Béltekyová a vtedajší riaditeľ školy, Ján Knihár) a vychovávateľoch v kolégiu (Judita Vargová, Oľga Fodorová, Tibor Hidaši, Juraj Krett), ktorí vštepovali do nás vedomosti a ľudskosť. Aj s odstupom času im patrí naša veľká vďaka. Všetci sme obstáli v živote a vykonávali zodpovednú prácu vo svojej profesii. Siedmi z nás získali diplom zo slovenčiny a zamestnali sa v školách, či v škôlkach. Okrem nich sú viacerí činní aj dnes na národnostnom poli. Na znak našej vďaky za čestné občianstvo slovenskej školy sme obdarili pani riaditeľku kyticou kvetov a relikviami nášho jubilejného stretnutia.

Po prípitku nasledoval chutný obed, ponuka šéfa Slovenskej reštaurácie, slovenská misa plná vyberaných dobrôt. Na záver nás Icuška prekvapila exkluzívnou jubilejnou tortou štýlovo ozdobenou naším maturitným tablom a v mene triedy sa poďakovala nášmu dlhodobému sponzorovi, Miškovi Bareczovi za veľkorysé pohostenie. Oznámila mu, že trieda na znak vďaky založila na neho šitú „Cenu najnezištnejšiemu spolužiakovi“ a odovzdala mu predmetný dar. Príjemné posedenie pri bielom stole pokračovalo, avšak spolužiaci postupne odchádzali, aj my s Annou, plní pozitívnej energie v nádeji, že sa o päť rokov v tejto istej zostave zídeme všetci v zdraví.

Katarína Maruzsová Šebová

Foto: Gergő Simon