Pitvaroš sa môže hrdiť nielen slovenskými predkami, aktívnym starostom, ktorý podporuje dianie v obci, ale aj slovenskou národnostnou samosprávou. Žiaľ, ostatný čas postihnutý pandémiou koronavírusu, brzdil spoločenské stretnutia a tým aj činnosť národnostných samospráv.

Keď sa konečne niečo mohlo rozbehnúť, začali sa obávať, či to stihnú zorganizovať, či prídu spevácke, tanečné alebo iné spolky poskytujúce kultúrne vyžitie. Akosi to nešlo, ani z voza, ani na voz. Po stretnutí vedúcich samospráv komlóšskeho regiónu sa však aj Pitvarošania zhlboka nadýchli a za týždeň zorganizovali populárne podujatie slovenskej samosprávy. V naozaj nesmierne horúci deň, 26. júna, vrele prijali domácich i hostí z okolitých obcí na Gastronomickom dni.

Gastronómia po pitvarošsky

Pomocnice slovenského voleného zboru pod vedením predsedníčky národnostnej samosprávy Anny Lehoczkej sa už od skorého dopoludnia zvŕtali okolo kuchynského náčinia. V kultúrnom dome, naproti Slovenskému domu, si zariadili dočasnú poľnú kuchyňu. Miesili cesto na kvasienky, mleli mak aj orechy, pripravovali a vykrajovali buchtičky, ktoré potom na troche vody najprv naparili a potom priškvarili. Až následne ich vyváľali v posýpke. To bola však len časť horlivých príprav. Kým sa ženy činili v kultúrnom dome pred javiskom, člen slovenskej samosprávy Július Tószegi varil na dvore Slovenského domu „birkací“, či presnejšie baraní perkelt. Keď sa takmer uvaril aj sám, pridal k mäsu rajčinovú šťavu a napokon kyslú kapustu. Dobre si vybral zviera, ktoré padlo za obeť gastrosviatku, ba si aj úlohu dobre vypočítal, na poludnie bol s obedom hotový. Vtedy už ďalší aktéri prinášali aj iné dobroty. Nemohli chýbať buchty, lekvárové a tvarohové. Ba aj napriek extrémnej horúčave šikovné ruky pripravili koláče husto prekladané sadlom, ktoré kysnú na vode. Keďže obsahujú veľký podiel tuku, je veru majstrovské umenie pripraviť a upiecť ich tak, aby sa vydarili. Tieto koláčiky boli ako maľované, bacuľaté, foremné. Predsedníčka slovenskej samosprávy presne vedela, koho požiadať o pečenie, aby boli koláče ukážkové. Ako odmenu za pomoc im darovala Slovenskú kuchárku Zoltána Bárkányiho, ktorú vydalo predvlani vydavateľstvo SlovakUm.

Anna Lehoczká vyčkala, aby bolo čo možno najteplejšie a nikomu nebolo ani zamak zima, a slávnostne otvorila Pitvarošošský gastrodeň. S príhovorom sa pridal aj starosta dediny Tibor Radó. Slávnosť ešte nadobudla na vrelosti, keď člen dobrovoľnej hasičskej organizácie v Segedíne a jej nadácie Pál Kinyó pochádzajúci z Pitvaroša, odovzdal dar. Monitory s klávesnicou dobre využíva národnostná samospráva napríklad na prezentácie dedovizne v Slovenskom dome. Súčasťou gastrodňa bola aj prezentácia animácie starého Pitvaroša, ktorú premietali v jednej z izieb. CD s obrázkami niekdajšieho Pitvaroša je súčasťou dvojjazyčnej publikácie Pitvaroš na starých fotografiách, vydanej pred viac ako desiatimi rokmi. Kedysi neboli v Pitvaroši ulice. Domy mali iba popisné čísla. Keď pripravovali autori Ján Kožuch a Juraj Majo publikáciu a túto počítačovú vizualizáciu, ako nám povedala pani Lehoczká, viezli sa v aute a obzerali sa po dedine, odfotografovali všetky staré domy, niektoré postavené hádam pred sto rokmi. Sama rozprávala mladým mužom, kto, kde býval, ako ten-ktorý dom vyzeral kedysi, všetko, čo si ešte z detstva pamätala. Starých sedliackych domov nezostalo už príliš veľa, aj v Pitvaroši kráča svet míľovými krokmi k pokroku. Staré domy obyčajne zváľajú a na ich miesto postavia nové, modernejšie, s väčšími oknami, vyhovujúce potrebám 21. storočia. Aspoň týmto spôsobom ich zaznamenali pre ďalšie generácie. Animáciu môžu premietať všetkým záujemcom, ktorí navštívia Slovenský dom. V prednej izbe sú v sklenených vitrínach bábiky poobliekané do miestnych krojov. Dievčenských, ženských, chlapčenských aj mužských, príhodných rôznemu veku, ročnému obdobiu. Dočasne pribudla výstava čepcov.

Príbeh čepcov z Veľkého Bánhedešu

V dvoch stolových vitrínach dostali miesto čepce dolnozemských žien, pochádzajúce z Veľkého Bánhedešu. Výstavu otvorenú pri príležitosti pitvarošského gastrodňa 2021 inštalovala hybná sila národnostného diania z neďalekej obce, Jolana Pepová Tímárová. Nebolo jednoduché pripraviť výstavu, lebo v dome pod ochranou pamiatkarov veru nemôžete len tak jednoducho pribiť klinec, ba ani špendlík zapichnúť. Ešteže boli k dispozícii presklené stoly, kam sa dali exponáty pekne naaranžovať, spolu s ilustračnými fotografiami.

– Odkiaľ pochádzajú tieto nesmierne jemné pokrývky hlavy? – opýtali sme sa predsedníčky Verejnoprospešného spolku na zachovávanie slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši Jolany Pepovej Tímárovej.

– Vystavené čepce pochádzajú, samozrejme, z našej zbierky. Nielen vo Veľkom Bánhedeši nosili ženy takého prekrásne čepce, ale na celej Dolnej zemi si ich dávali slovenské ženy na hlavu. Nosili ich aj Pitvarošanky, Komlóšanky, Alberťanky, ba aj v Orošháze. Zachovalo sa ich pomerne málo, lebo po smrti svojich majiteliek boli pochované spolu s nimi. Práve tak, ako aj so zásnubnými ručníkmi z jemného, tenkého brokátu. Mnohé čepce sa stratili aj preto, lebo ich mali majiteľky neraz uložené na skrini zabalené v novinovom papieri. Pri veľkom upratovaní sa veru stávalo, že noviny položené navrchu skrine poputovali do smetí, spolu s čipkovaným čepcom. Neskúmalo sa totiž, čo je v novinovom papieri zabalené. V expozícii sú jednoduché, takej krémovej farby, hovorí sa jej ekru, tie sa nosili vo všedné dni. Zvlášť čepce, s kvietkovaným vzorom a jemne obohatené čipkou boli na sviatočné dni. Keď mala žena smútok, nosila čierny čepiec. Hoci v tejto expozícii som neukázala smútočnú pokrievku hlavy. Snažila som sa medzi čepce uložiť aj fotografiu, ktorá ilustrovala nejakú udalosť v dedine. Ženy sedeli jedna vedľa druhej, všetky v nádherných sieťkovaných a povyšívaných čepcoch. Zaujímavosťou určite je, že čepiec pripravovala alebo možno dala pripraviť svokra pre svoju nevestu. Nie všetky sme zručné remeselníčky. Žila tu kedysi teta Karkušová, tá vedela robiť prenádherné a úplne rozličné strapce na každú svoju ručnú prácu. Mimochodom, vyrobiť sieťkovanú čipku na čepiec je podľa vyšívačiek nášho krúžku otrocká, tvrdá robota.

– Dokonca medzi exponátmi je aj z kovového vlákna zhotovený čepiec. Dobre hádam, že môže byť dokonca zo strieborného tenučkého drôtu? Pri akej príležitosti ho mohli urobiť a potom nosiť?

– Netuším, z akého kovu je čepiec zhotovený, ale viem, že sú na ňom poprišívané ešte aj flitre. Je to mimoriadne pozoruhodný, honosný kúsok. Nasadili ste mi chrobáka do hlavy. Keď sa vrátia čepce domov, skúsim ho vyleštiť handričkou na šperky. Určite patril zámožnejšej majiteľke. Pôvodne sme vystavené artefakty začali zbierať pred celoštátnym Dňom Slovákov v Maďarsku v r. 2011, ktorý sa konal vo Veľkom Bánhedeši. Vtedy sme usporiadali ako sprievodné podujatie výstavu dolnozemských čepcov. Zaujímalo nás spracovanie vzorov na čepcoch a ich nové použitie, či na obrusy, či na iné okrasné predmety do domácnosti alebo oblečenie, preto sme ich začali zbierať. Potom vysvitlo, že sú to skutočne pozoruhodné výstavné kúsky, hoci ich v domácnosti neuschovávali na predných, viditeľných miestach.

– Žiaľ, veľa sa ich muselo stratiť...

– Istotne. Zachovalo sa veľmi málo čepcov, a tiež zásnubných ručníkov z hodvábneho brokátu.

E. Trenková

Foto: autorka