Celoštátne združenie speváckych zborov, kapiel a folklórnych súborov v Maďarsku (KÓTA), ktoré každoročne udeľuje vyznamenania v rámci veľkolepého koncertu v Deň maďarskej kultúry, mohlo tento rok oceniť činnosť odborníkov v tejto oblasti iba diaľkovo – online.

V kategórii národnostná ľudová hudba vysoko uznalo záslužnú prácu dirigenta, harmonikára, zbormajstra a predovšetkým pedagóga Viliama Urbaniča zo Sílešu. Združenie udeľuje ceny od roku 2004 na návrh Umeleckej rady tým, ktorí neúnavne pracujú za spievajúce a vyhrávajúce spoločenstvá, angažovane slúžia zborovému a ľudovému spevu, ako aj národnostnému folklórnemu hnutiu. Vyznamenania dostávajú hudobní pedagógovia, skladatelia, zberatelia hudby a v kategórii in memoriam tie osobnosti, ktoré už nemôžu byť medzi nami. Tento rok sa slávnosť uskutočnila online. Virtuálne prevzalo ceny 42 osobností v 12 kategóriách. V 11. čísle nášho týždenníka sme uviedli časť rozhovoru, ktorý nám vyznamenaný poskytol. Vtedy sme našim čitateľom sľúbili, že budeme pokračovať v prílohe Lúč. Za slovom si stojíme.

Z článku sa dozvieme, že Viliam Urbanič sa narodil v Santove. Ich rodina sa v rámci programu Mať volá presídlila na Slovensko, kde sa dostala do obce Blahová, do maďarského prostredia pri Dunajskej Strede. Po necelých desiatich rokoch sa vrátila, lebo najmä mamičke veľmi chýbal rodný kraj. Viliam sa na Slovensku na ulici od detí naučil po maďarsky, chodil však do slovenskej školy. Po návrate do Maďarska pokračoval v štúdiu na slovenskej škole v Budapešti. V rodine nadobudol vrúcny vzťah k hudbe a naučil sa hrať na rôznych hudobných nástrojoch. Po strednej škole išiel študovať do Segedína a stal sa učiteľom slovenčiny a telocviku.

– Ocenenie KÓTA máte zatiaľ len virtuálne, alebo vám ho už odovzdali osobne?

– Zatiaľ som ho dostal len virtuálne. Priznám sa, že ma ním prekvapili. Nemyslím si, že by som sa o to bol veľmi pričinil. O necelý rok budem mať osemdesiat rokov, v auguste som mal 79. Skoro 30 rokov žijem v Síleši. Viedol som tamojší spevokol Zimozeleň, ale pomáhal som aj spevákom v Tatabáni-Bánhide a v Tardoši. Zlúčením týchto troch zborov sme vytvorili spoločný spevácky zbor Vérteš – Gereče. V Sílešinedávno zanikol spevácky zbor. Spevákov zostalo len päť či šesť, tak som povedal, aby sme to radšej nechali. Poväčšine sú to ľudia staršieho veku so zhoršeným sluchom. Dve, niekedy tri ženy chodia vypomáhať do Tatabáne-Bánhidy, keď je väčšie vystúpenie. Tým to ešte ide. Poriadne chodili na skúšky, boli usilovné. Veľmi sa im páčilo, keď sme chodili vystupovať po Maďarsku i na Slovensku. Raz sme boli spievať v Turanoch pri Martine. Spriatelili sme sa s tamojšími spevákmi a navštevovali sme sa. Pomaly však táto spolupráca zanikla.

Za katedrou i s harmonikou na pleci

– Dobre viem, že učiť ste začali ešte na Dolnej zemi?

– Ešte počas vysokoškolského štúdia sme boli na ročnej praxi, nemali sme zatiaľ kvalifikáciu. Učil som na samote sv. Mikuláša, Szentmiklós tanya sa tomu hovorilo, pri Békešskej Čabe. Tam sa nedalo vydržať. Nebolo tam kde obedovať. Raz ma prichýlila jedna, raz druhá rodina. Bol tam iba taký malý obchodík s potravinami. A keď som už úplne nemal čo jesť, tak som išiel 12 kilometrov na bicykli do mesta. Ale dali mi aj pole s kukuricou. Z družstva mi ho poorali a zasiali, ja som mal za úlohu kukuricu len okopať a zozbierať úrodu. Chlapci, s ktorými som hrával futbal, mi pomohli. Úrodu som predal.

– Boli ste zvyknutý na kopce, netúžili ste sa vrátiť do Pilíša?

– Vtedy tam nebolo miesto. Raz som dúfal, že sa dostanem do Čívu, ale miesto sa tam nakoniec neuvoľnilo. Ponúkli mi Síleš, o ktorom som dovtedy ani nechyroval. Pomyslel som si, že rok-dva tam vydržím a potom sa v okolí Budapešti nájde nejaké miesto pre mňa. Na Síleši sa mi zapáčilo. Zoznámil som sa tam s manželkou, oženil som sa, dom som si postavil a popri škole som bol riaditeľom kultúrneho domu. Ako mladí chlapci sme si založili kapelu. Učiteľský plat bol nízky a keď som začal hrať, hneď som mal viac peňazí. Veľa nocí som nebol doma. Hrali sme aj tanečnú hudbu. Časom sme prišli na to, že aj iné musíme. Hrali sme s dvomi staršími muzikantmi. Michal Szejler bol vedúcim a často sme vystupovali na slovenských plesoch. Asi pred desiatimi rokmi som prestal. V ostatných rokoch sa venujem výlučne ľudovej hudbe.

– Počula som, že pripravujete do tlače knižku s pesničkami.

– Áno, bude to výber repertoáru sílešského, tardošského, bánhidského a spoločného spevokolu. Piesne som spísal a upravil pre dvojhlas, tak, ako sme ich vždy spievali. Materiál som odovzdal učiteľovi hudby, ktorý sa vyzná v práci s počítačom a ktorý ho pripraví do tlače. Verím, že rukopis dostanem naspäť. Vraj mi ho vrátia.

– Počula som, že už nehráte s vašimi spevákmi z Tardoša a Bánhidy.

– Zdravotné ťažkosti ma donútili prestať chodiť na pravidelné skúšky, ale naďalej spolupracujem s Lackom Csanálosim, s ktorým sme kedysi spoločne sprevádzali zbory hrou na harmonike. Speváci sa tešili, keď sme hrali na dvoch harmonikách. Ešte aj teraz, keď sa objavím v Tatabáni na nácviku nového repertoáru, ma vítajú potleskom.

– Spolu ste vystupovali aj na Dni Slovákov v Maďarsku v Tardoši. Kto kráča vo vašich šľapajach? Máte nasledovateľa?

– Skupiny prebral Laci. Hoci aj môj syn sa naučil hrať na harmonike, na syntetizátore, aj na gitare, nechce byť muzikantom. Vraj nechce žiť tak, ako som žil ja – chodievať hrať po nociach. Syn je tiež učiteľom, skončil univerzitu ELTE, informatiku a fyziku, ale nevyučuje. Pol roka učil a prišiel k rozhodnutiu, že to nie je pre neho.

– Vy ste rád učili?

– Áno, veľmi rád som učil a deti ma mali rady. Priznám sa, bol som sklamaný, keď sa syn vzdal pedagogickej dráhy.

– Kto bol vaším príkladom, kvôli komu ste si zvolili profesiu učiteľa?

– Keď sme sa vrátili zo Slovenska do Santova, rodičia mi radili zapísať sa na slovenskú strednú školu v Budapešti, ktorá bola zároveň učiteľským ústavom. Tvrdil som, že ja nechcem byť učiteľom, radšej by som si vybral niečo inšie. Vtedajší riaditeľ, Barna Nagy sa volal, mi povedal: keď tu zmaturuješ, môžeš ísť študovať aj niekde inde. Uvidíme a možno sa ti to aj zapáči. A zapáčilo sa mi, na celý život.

Za rozhovor ďakuje E. Trenková

Foto: autorka