Opäť sme mali možnosť vybrať sa na výlet pod vedením Slovenskej samosprávy mesta Rétšág. Predsedníčka zboru Silvia Šalgaiová nám zorganizovala návštevu troch nádherných miest, po ktorých nás sprevádzala sprievodkyňa Ruženka Néveryová. Napriek tomu, že v našom meste práve prebiehali viaceré akcie, mnohí sme sa zúčastnili na výlete.

Našou prvou zastávkou bolo Komárno, kde sme si najprv pozreli najvyšší most na Dunaji: most Monoštor s oceľovou konštrukciou. Potom sme sa presunuli k miestnej pevnosti. Dostali sme výborného sprievodcu, ktorý nám svoje bohaté vedomosti o mohutnej stavbe sprostredkoval mimoriadne pútavo. Dozvedeli sme sa, že časť Komárňanského pevnostného systému, konkrétne dva hrady, sa nachádzajú na Slovensku, kým k nim patriace pevnosti sú na pravom brehu Dunaja, na území Maďarska. Na území historického Komárna už v dobe rímskej stála strategicky významná pevnosť. Územie si udržalo svoju dôležitosť aj v stredoveku – počas tatárskej invázie zemný hrad nahradil kamenný. Počas stáročí boli stavby tejto oblasti značne poškodené, prežili obliehanie Turkami, povodne, zemetrasenia, občas surové prestavby, až búrania. O poslednom sovietskom období pevnosti (1945 – 1990) vieme toho málo. Z tohto obdobia ostalo iba niekoľko leteckých záberov, zbúrané časti stien, nápisy vryté do rozsypaných úlomkov a legendy. V tomto období slúžila niekdajšia pevnosť a neskoršia kasáreň ako jeden z najväčších sovietskych skladov streliva. Tehlovú podlahu chodieb miestami rozobrali, bielu omietku tehlových múrov vyrobených precíznou murárskou prácou pokryli pochmúrnou červenou farbou. Prešli sme viacerými chodbami, v ktorých dejiny ožili v podobe malieb, vyrytých kameňov i Lehárových skladieb. Na dvore pevnosti nás potom čakali maškrty pečené na mieste.

Naša cesta pokračovala do Majku – časti Orosláňu. Pozreli sme si budovy, ktoré kedysi slúžili kamaldulom ako kláštor, opátstvo a bunkové domy. V refektóriu barokovo vyzdobeného kláštora sme si vypočuli podrobné informácie o živote zvláštneho rádu, ktorého členovia zložili sľub ticha. Dozvedeli sme sa o väzbách rodiny Eszterházyovcov na obec.

Napokon sme si pozreli kaštieľ Eszterházyovcov v Tate – meste jazier. Vyšli sme na kopec kalvárie, ktorý je prírodnou rezerváciou, prechádzali sme sa na brehu Starého jazera a niektorí z nás si dali aj zmrzlinu.

Ruženkine vedomosti sa nám všade zišli. Informácie okorenila o rôzne zaujímavosti – napríklad, že v Tate vyučoval slávny profesor Öveges, ktorý dokázal v televízii rozprávať o fyzike mimoriadne pútavo. Porozprávala nám milé príbehy všedných dní, ako aj ten, že v tomto regióne sa tetky bežne rozprávali vysedávajúc na lavici. Samo osebe by to ešte nebolo zaujímavé, ale treba dodať, že všetky inou rečou: po maďarsky, po slovensky, po nemecky, a dokonale si rozumeli! Premiešanosť, susedstvo a vzájomná odkázanosť národov boli na tomto území obzvlášť hmatateľné. História by mohla byť skutočne dobrou učiteľkou, keby sme boli ochotní poučiť sa z nej.

Informatívny výlet sme strávili vo vynikajúcej nálade, užili sme si ho. Ďakujeme organizátorom a dúfame, že zažijeme ešte veľa podobných výletov – na radosť nás všetkých!

Helena Horváthová Moldvayová

Fotky: S. Šalgaiová