V brožúrke Gastronomickej a turistickej jednoty dolnozemských Slovákov Čaba300 môžeme nájsť spomienku našich starých rodičov na „starje zabíjačke”: „Ket prišla zima, prišla aj zabíjačka. To bola veľmej veľká robota. V dome roďina robila šecko. Ráno včasu prišľi zabíjari, začínali s páľenom a slatkámi. Chiťiľi a zakľaľi sviňu, pusťiľi voka krú a opáľilo sa zo slamou. Poton ju umívaľi a na čistvuo sa obšatriľi. Prevráťiľi na chrpťinu a začali rozberať. Žene robile raňajku: cibuľovú krú a makovje opekance. Na polúňja bola mozgóška a pečenvuo meso s cesnokon. Na večeru bola mesová poljóka, klbása, húrika aj cigánka. Ostatnvuo bolo sadlovo cesto. Poton sa kartovalo do pónoci.“

Dnes je to len spomienka, alebo stále sa takto konajú zabíjačky?

No, ako kde, ale určite je to jedna z mála tradícií, ktorá je u nás naozaj živá a takmer úplne zachovaná. O máloktorých (čabianskych) slovenských hodnotách možno povedať, že prežili búrky 20. a 21. storočia. Najmä asimiláciu Slovákov a masovú migráciu Maďarov z okolitých osád, (ktorí v mnohých prípadoch nerešpektovali a nezdieľali hodnoty tu žijúcich Slovákov). Prečo asi? Prečo sa čabianska klobása stala jedným z našich kultúrnych symbolov, ktorý dokonca aj Maďari pridali medzi svoje hungariká?

Vráťme sa však na chvíľu k zabíjačke. Mnohí ľudia dodnes vyrábajú klobásy. Niektorí to robia tak, iní trocha inak. Prvým krokom je však zaklať ošípanú. Dnes sa to robí buď doma, alebo u mäsiarov, u ktorých sa dá kúpiť kvalitné mäso. No mnohí ľudia, samozrejme, si myslia, že to tak nie je.

Koniec koncov na zabíjačke každý pozná svoju prácu. Šľamovaňje, miesenie, plnenie, pečenie a mohli by sme pokračovať. A to ľudí spája. Je to čas, keď sa aj nesúdržná rodina stáva tímom. Musíme spolupracovať, inak všetka investovaná energia a peniaze vyjdú nazmar.

A toto myslenie určite vychádza z luteránskej viery, pretože náš reformátor hlásal, že na prvé miesto musíme klásť spoločenstvo, nie jednotlivca. Naši predkovia nedávali veľký dôraz na oslavu narodenín a preto dokázali doviesť Kereš do Čaby alebo postaviť Veľký kostol bez cudzej pomoci. „Zvyčajne na dni zimných menín boli načasované čabianske zabíjačky, na konci ktorých občas pozdravili aj oslávenca. Vtedy sa po výdatnej večeri zrodilo mnoho anekdot, ktoré sa dedili z generácie na generáciu, formovali a obohacovali ducha slovenskej Čaby,“ píše sa v brožúrke.

S týmto tvrdením môžeme súhlasiť. Večera po zabíjačke je vyvrcholením náročného pracovného dňa. Padne akosi inak ako ostatné. Viac chutí, viac vôní, viac príbehov. Vtedy zabudneme na ťažkosti dňa a života, a možno vidíme aj svet trocha inak. Oslavujeme „narodenie“ klobásy, nášho dieťaťa, o ktoré sa potom pekne postaráme, kým ju nezjeme. Údime ju, čistíme a uložíme na správne miesto. Každému zo srdca prajem, aby sa aspoň raz v živote zúčastnil na výrobe klobás, pretože pochúťka vyrobená vlastnými rukami vždy chutí lepšie.

Nezabúdajme, že po pandémii môže byť výroba klobás skvelou teambuildingovou aktivitou. A je to azda najdôstojnejší spôsob, ako si uctiť dedičstvo našich predkov, ktorí z močiarov vybudovali prosperujúce obce.

Na záver musíme zdôrazniť jednu veľmi dôležitú vec. Klobása neexistuje len pre Čabänov, ale aj pre Komlóšanov, Sarvašanov, Vojvodinčanov, Nadlačanov a iných. A hoci radi súperíme s klobásami z iných miest a dedín, musíme tiež priznať, že naša klobása a my, dolnozemskí Slováci, nie sme nepriatelia, ale bratia a sestry.

Bence Püski-Liker

Foto: autor