Po dvojročnej prestávke spôsobenej pandémiou koronavírusu Slovenské divadlo Vertigo opäť usporiadalo Filmový seminár a prehliadku slovenských filmov. Novinkou 28. ročníka bolo to, že sa konal v dvoch etapách. Prvá časť sa uskutočnila koncom apríla v budapeštianskom kine Cirko Gejzír a druhá koncom novembra v kine Cirko Gejzír a v Slovenskom inštitúte v Budapešti. Na filmový seminár zavítali aj mnohým dobre známi Peter Dubecký, Ondrej Šulaj a Peter Michalovič.

Riaditeľka Slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová v prvý deň radostne konštatovala veľký záujem. Či to bolo ponúknutým programom, alebo iba termínom, ktorý je tradičný pre prehliadku, môžeme povedať, že na druhej časti sa zúčastnil pekný počet záujemcov. Napriek tomu, že v nej prevládali dokumentárne filmy, prvý deň v kine Cirko Gejzír sme mali možnosť vidieť dva nové hrané filmy, ktoré uviedli iba v tomto roku. Nový slovenský film Piargy nakrútil režisér Ivo Trajkov podľa scenára Jany Skořepovej. Ten však vznikol na motívy rovnomennej novely Františka Švantnera, ktorá prvýkrát vyšla v roku 1942. Na základe čierno-bielej verzie a folklórneho pozadia by sme si mohli myslieť, že ide o akýsi romantický kúsok, ale po jeho vzhliadnutí musíme konštatovať, že taký vôbec nie je. Zhodli sa na tom aj seminaristi, ktorí videli všetky premietania. V tomto roku gro seminaristov tvorili študenti békeščabianskeho slovenského gymnázia, ktorých sprevádzal Róbert Galát. Po seminári sme im položili rovnaké otázky a z ich odpovedí teraz vyberáme. Okrem triedneho učiteľa 10. ročníka každý bol spomedzi šiestich prvý raz na filmovom seminári. Zhodli sa v tom, že sa im páčia skôr hrané ako dokumentárne filmy, až na R. Galáta, ktorému sa najviacej páčili ukážky z prác vysokoškolských študentov. Boglárka Brachnová každému odporúča účasť. „Počas filmového seminára som získala veľa skúseností, mohla som sa stretnúť s budapeštianskymi kamarátmi, ktorých som spoznala v tábore, a mohli sme si pozrieť zaujímavé filmy,” napísala pre nás. Podobne sa vyjadrila Fruzsina Simonová, ktorej sa najviac páčil film Piargy a o seminári hovorila ako o trvalej spomienke. Podľa R. Galáta takýto program „ponúka nielen oddych a možnosť stretnúť nových ľudí, ale aj pomáha žiakom obohacovať slovnú zásobu a vylepšiť jazykové zručnosti zo slovenčiny.“

Dominik Kun chválil nielen výber hraných filmov, ale aj ústretovosť prítomných dospelých, ktorí pomáhali mladým pri prípadných jazykových bariérach. Oliver Patay sa vyslovil, že rád pozerá dokumentárne filmy aj v maďarčine aj v slovenčine, ale hraný film Piargy sa mu páčil hlavne pre žáner, ktorý on charakterizoval ako thriller. Všetci čabianski gymnazisti sa zhodli v tom, že ak budú mať možnosť, radi by sa zúčastnili aj na ďalšom filmovom seminári.

Na prehliadku filmov prišli aj študenti budapeštianskeho slovenského gymnázia, ako aj študenti vysokých škôl, ale počas celej doby tam boli iba Čabania.

Romantická gangsterská komédia v réžii Rastislava Boroša Čierne na bielom koni sa tiež páčila seminaristom, spomedzi ktorých viacerí poznajú maďarského herca Zoltána Mucsiho, ktorý hrá vo filme neúprosného bossa.

Na druhý deň sa program uskutočnil v Slovenskom inštitúte a začal sa raňajkami s tvorcami filmov Piargy a Čierne na bielom koni Janou Skořepovou a Rastislavom Borošom. Po ukážke z tvorby študentov Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave nasledovali tri dokumentárne filmy. Biela na bielej dokumentuje pobyt režisérky Viery Čákányovej na poľskej antarktickej stanici. Počas pobytu vedie chatové konverzácie s umelou inteligenciou, ktoré sa dotýkajú povahy filmu, umenia a zmyslu života a odhaľujú spôsob myslenia zbavený ľudskosti a emocionality. O fotografovi Beatles, Dežovi Hoffmanovi nakrútil dokument Patrik Lančarič a hoci pre súčasnú generáciu mladých brand a vizáž nie sú novinkou, mali možnosť nahliadnuť do počiatkov vytvorenia jednotného imidžu vzhľadu hudobnej kapely aj vďaka zvláštnemu pohľadu na nich spoza fotoobjektívu. Film +- 90 uviedol jeho režisér Marek Kuboš, ktorý poznamenal, že jadro tvoria rozhovory so slovenskými dokumentaristami – jeho rovesníkmi –, ktorí študovali v 90. rokoch. Film je popretkávaný ukážkami z diel, ale si môžeme vypočuť názory tak generácie pred a generácie po, teda súčasných filmárov. Zaujímavý film pre mladých seminaristov nebol až taký zaujímavý, ale účastníci „staršej“ generácie, pre ktorých činnosť slovenských dokumentaristov nie je neznáma, priniesol veľa. Bol akýmsi prierezom moderných dokumentárnych filmov a ich tvorcov, preto ho vrelo odporúčame každému, kto sa chce rozhliadnuť v tejto téme, alebo kto si potrebuje preveriť znalosti.

(ef)

Foto: autorka, Domovina

Podujatie podporil Úrad predsedu vlády (NKUL-KP-1-2022/2-001060)