Na pozvanie Slovenskej samosprávy v Čorváši a Kruhu priateľov čorvášskych Slovákov sa poslanci Slovenskej samosprávy II. obvodu Budapešti vydali v polovici novembra na Dolnú zem, aby novým obsahom naplnili dlhoročnú spoluprácu slovenských volených zborov.

Celodenný program sa začal v centre mesta, v parku na Námestí slobody, kde sa nachádza viacero pomníkov. Tu sme najprv uložili vence k pamätnej tabuli vysídlencom z I., II., a XII. obvodu Budapešti. Čestný občan mesta a zakladateľ zbierky miestnej histórie Ondrej Dohányos v krátkosti priblížil prítomným, medzi ktorými bola i vicestarostka mesta Valéria Vereskaová Sallaová, peripetie rodín, ktoré ako stúpencov Horthyho režimu deportovali do Čorváša. Po celodennej ceste v dobytčích vagónoch 13. júna 1951 v nočných hodinách vystúpilo viac ako 180 osôb z vlaku a obklopení batožinou, ktorú im povolili vziať so sebou, pod dohľadom žandárov čakali v neďalekom lesíku na raňajší príchod vojenských áut a rôznych povozov, aby ich dopravili do nanútených pridelených obydlí. Približne polovicu deportovaných rodín, bývalých grófov, barónov, rytierov, vysokých dôstojníkov, majiteľov tovární, bankárov, umiestnili na okolitých samotách, tých šťastnejších v meste. Čorvášania ich medzi seba prijali a pomohli im začleniť sa do vidieckeho života. Ako memento na tieto časy postavili pomník na pamiatku 91 deportovaných rodín a tých, ktorí ich ľudsky prijali.

Potom nasledovalo uloženie vencov k pamätnej tabuli venovanej 158 Čorvášanom, ktorí sa vo februári 1947 presídlili na Slovensko. Agitovať ich prišiel aj Gustáv Husák, neskorší prezident Československej socialistickej republiky. Zo Slovenska vysťahovali do Čorváša 150 ľudí, prevažne z Veľkého Medera. Od Ondreja Dohányosa sme sa dozvedeli, aké traumy spôsobila mnohým rodinám povojnová výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom.

Vence k pamätným tabuliam sme uložili spoločne s vicestarostkou mesta a predstaviteľmi čorvášskej slovenskej samosprávy – predsedníčkou Alžbetou Hugyikovou, podpredsedníčkou Irmou Szélovou a Alžbetou Hugyikovou staršou.

Z parku sme prešli do budovy, v ktorej sú uchované pamiatky pripomínajúce minulosť mesta a jeho okolia. O. Dohányos starostlivo zbiera všetko, čo dokumentuje niekdajší život miestnych obyvateľov. Okrem iných exponátov je tu umiestená aj bohatá zbierka obrazov slovenskej insitnej maliarky Heleny Čarejšovej Hrabovskej.

Program pokračoval v Slovenskom spoločenskom dome, kde nás najprv pohostili chutným obedom, po ktorom opäť nasledovala práca. O celoročnej činnosti miestnej slovenskej samosprávy referovala prítomným jej predsedníčka A. Hugyiková. Skvostom, ktorým sa môžu čorvášski Slováci oprávnene pýšiť, je Slovenský spoločenský dom a v jeho tesnej blízkosti sa nachádzajúci Slovenský národopisný dom. Oba sa podarilo obnoviť a zariadiť vďaka podpore maďarskej vlády, mesta Čorváš, miestnej slovenskej samosprávy a jej priaznivcov, ktorí odpracovali množstvo brigádnických hodín v záujme toho, aby mohli na dôstojnom mieste umiestniť vzácnu národopisnú zbierku a pripraviť útulné priestory, v ktorých sa môže schádzať a organizovať programy čorvášska slovenská komunita. Takmer so všetkými, ktorí sa podieľali na vzniku oboch inštitúcií, sme si v ten deň vypočuli správu o tohoročnej činnosti slovenského voleného zboru a hneď po nej referát predsedníčky Kruhu priateľov čorvášskych Slovákov Irmy Szélovej. Rozhodli sme sa, že podľa našich možností sa aj my z II. obvodu Budapešti zapojíme do činnosti tejto komunity a so súhlasom 33 členov sme sa stali členmi Kruhu. Týmto sa pracovná časť stretnutia skončila, avšak obe spriatelené slovenské samosprávy a Kruh priateľov usporiadajú v tomto roku ešte viacero podujatí. Na jedno sa zvlášť tešíme, keď Čorvášanov privítame v hlavnom meste na Dni budapeštianskych Slovákov.

Záver dňa patril prehliadke Slovenského národopisného domu, ktorým nás sprevádzal Ondrej Dohányos.

Ľ. Fallerová

Foto: Károly Szente a autorka