Ladislav Petro pochádzal zo Šámšonházu, kde sa narodil v roku 1936. V Šámšonháze, ako vo väčšine malých dedín, bola iba tzv. jednotriedka, kde sa učilo spolu v jednej miestnosti 25-30 žiakov – od prvej po štvrtú triedu. Do vyšších ročníkov základnej školy chodil v neďalekom Tare. Päťkilometrovú vzdialenosť prekonávali každý druhý deň pešo, prespávali na fare.

Rád sa učil a bol šikovný, onedlho bol najlepším matematikárom školy. Pokojné študentské roky však narušila vojna a po vojne nábor žiakov do nového slovenského pedagogického ústavu v Budapešti. Otec ho poslal do hlavného mesta, lebo veril, že tam mu bude dobre. Rád spomínal na prvé týždne na ulici Somlói, kam ich vozili autobusom a kde údajne spávali s palicami, natoľko to iskrilo medzi Pilíšanmi a Novohradčanmi, katolíkmi a evanjelikmi. Napokon sa spriatelili, ba stali sa z nich najlepší kamaráti, ktorí neskôr stáli nad zošitmi mnohých slovenských detí a pomáhali im vniknúť do sveta písmen.

Jeho pedagogická dráha sa začala v Dabaši – Šáre, kam sa dostal hneď po skončení učiteľského ústavu v Budapešti. Na Vysokej škole pedagogickej v Segedíne v roku 1961 získal diplom na odbore slovenčina – zemepis, ktorý o niekoľko rokov doplnil o diplom z matematiky. Po vysokoškolských štúdiách sa stal vychovávateľom, neskôr zástupcom riaditeľa v žiackom domove svojej bývalej alma mater. Bol iniciátorom programu Škola sa predstavuje, v rámci ktorého žiaci so svojimi učiteľmi navštevovali Slovákmi obývané obce a predvádzali krátky kultúrny program s jednoaktovkami, tancami a piesňami. Univerzitný diplom z odboru slovenčina – ruština získal na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti. Rok bol učiteľom, potom ho vymenovali za zástupcu riaditeľa. Túto funkciu vykonával sedem rokov. Zistil, že v danej spoločenskej situácii uzavretosť prispieva škole, preto začal pracovať na tom, aby škola bola čo najuzavretejšia. Najprv však bolo treba ujasniť povinnosti rodičov, učiteľov a žiakov. Zaviedol prísny režim dochádzky, každý žiak mal zošit, do ktorého si písal svoje mimoškolské aktivity, lebo ako L. Petro tvrdil: „Nie je horšie, ako keď sa niekto nudí.“ Po zistení, že v škole nie je dostatok času na to, aby si deti precvičovali učivo, inicioval zrod čitateľského hnutia, ktoré sa rozšírilo na všetky školy, kde vyučovali slovenčinu. V roku 1977 ho vymenovali za riaditeľa budapeštianskej školy a túto funkciu zastával do roku 1992. V roku 1978 prešli na jednojazyčnú výučbu. Bol riaditeľom v čase, keď školu navštevovalo najviac žiakov a keď bolo treba získať novú budovu. Ladislav Petro má veľké zásluhy na tom, že slovenská škola sa začiatkom 90. rokov mohla presťahovať do novej budovy pri Arpádovom moste. Napísal niekoľko sto žiadostí, listov a vytrvalo bojoval za to, aby sa naše deti mohli učiť v modernej, svetlej a dobre vybavenej škole.

V 90. rokoch pomáhal zakladať slovenské samosprávy, občianske organizácie na území hlavného mesta a 15 rokov stál na čele Klubu slovenských dôchodcov. L. Petro neprestal byť pedagógom, ktorému ležalo na srdci každodenné fungovanie národnostného školstva. Všemožne podporoval aktivity školy a pedagógov aj v rámci samosprávy. Má zásluhy na umiestnení viacerých pamätných tabúľ významných slovenských osobností nielen v VI. obvode.

Bol dlhoročným predsedom Slovenskej samosprávy VI. obvodu Budapešti. Ladislav Petro popri práci v slovenských volených zboroch napísal knihu o veľkom staviteľovi a verejnom činiteľovi Jánovi Nepomukovi Bobulovi, ktorý sa stal čestným občanom VI. obvodu In memoriam. Preložil a knižne vydal divadelné hry klasika slovenskej literatúry Jána Palárika: Dimitrij samozvanec, Drotár, Inkognito a Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch. Je autorom nielen z národnostného hľadiska významnej publikácie Slovenská Budapešť – Szlovák Budapest, ktorej rozšírenú verziu vydali v roku 2020.

Slovenská samospráva Budapešti udelila Ladislavovi Petrovi Cenu za budapeštianskych Slovákov za jeho zásluhy v oblasti slovenského školstva v Maďarsku a za činnosť vykonanú v prospech občianskej sféry Slovákov v Budapešti. Bol nositeľom Ceny za národnosti, vyznamenania Za našu národnosť a množstva iných uznaní, ale on by bol asi najhrdší na pamätnú tabuľu, ktorú odhalili v roku 2021 na priečelí budovy Materskej školy, všeobecnej školy, gymnázia a kolégia s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti.

Po dlhej zákernej chorobe nás v roku 2020 navždy opustil.

https://www.luno.hu/index.php/archiv-luno-portal/archiv-kaleidoskop/28631-odi-iel-ladislav-petro