Srdcom vyšívané – tento názov nesie výstava výšiviek ľudovej umelkyne Anny Illésovej Botyánszkej, ktorá je nositeľkou o. i. titulu Majsterka ľudového umenia, vyznamenaná Za celoživotnú umeleckú dráhu a ocenená Maďarským zlatým krížom za zásluhy. Expozíciu usporiadala Slovenská samospráva IX. obvodu Budapešti (Františkova) v priestoroch obvodného Osvetového strediska.

Meno výtvarníčky, ktorá pochádza z Veľkého Bánhedeša našim čitateľom určite nie je neznáme, veď roky tam viedla Výšivkársky krúžok Rezeda, v Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Výšivkársky krúžok Rozmarín, a vo svojom odbore zastávala a aj v súčasnosti zastáva rôzne vedúce funkcie v Békešskej župe, ale aj na celoštátnej úrovni. Zúčastnila sa nespočetných prestížnych výstav nielen so svojimi dielami, ale bola aj ich organizátorkou, resp. kurátorkou. Pred niekoľkými rokmi sa z rodinných dôvodov presťahovala do hlavného mesta a svoj nový domov našla práve vo Františkove. V pedagogickej práci pokračuje aj v Budapešti, vedie Výšivkársky krúžok v Pestújhelyi (XV. obvod), niektoré práce jej „žiačok“ sú tiež vystavené v IX. obvode.

Na vernisáži vo Františkove, ktorá sa konala začiatkom mája, po pozdravných slovách spolupracovníčky hostiteľskej inštitúcie Agnešy Arapovicsovej Kissovej pred početným obecenstvom svoj privítací prejav predniesla keramička, zaslúžilá umelkyňa Klára Kósová. Riadna členka Maďarskej umeleckej akadémie poznamenala, že Slováci sú jej aj preto blízki, lebo žije a tvorí v regióne ohybu Dunaja a keď deň čo deň nastupuje v Senondreji na autobus, často počuje slovenské rozhovory Slovákov z tohto kraja. „Obdivujem tri výšivkárky, jednou z nich je práve Anna Illésová Botyánszka, ktorá musí akceptovať, že vďaka jej zručnosti a poznatkom ju budú vychvaľovať. Ja som veľmi prísna, ale o jej tvorbe nedokážem povedať kritické slová. Čo je ľudové umenie?“ položila si otázku rečníčka. „Pamätať sa na minulosť, prezentovať ju v súčasnosti a sprostredkovať ju pre budúcnosť. Toľko je úlohou ľudového umenia. Anna Illésová Botyánszka zo svojej tvorby nemá radosť iba ona sama, ale svojimi dielami teší aj iných, a v tom spočíva jej skutočný talent. Keď sa v Maďarsku zmienime o výšivkách, každému ihneď napadnú práce z Kalocse a jej okolia, alebo tzv. matyó výšivky z Mezőkövesdu. Lenže aj vďaka činnosti dnešnej vystavovateľky sme spoznali skvosty napríklad zo Sedmohradska, alebo Békešskej župy a iných oblastí. Na jej výšivkách bujnejú kvety, z ktorých má človek pocit, akoby sa pozeral na krásnu záhradu. A čo je záhrada? Existuje pozemská a rajská, v ktorej sme fyzicky nikdy nechodili, predsa z nej máme podvedomé spomienky, predstavy. Práve tieto motívy rajskej záhrady vyšívajú významní a rozhodujúci umelci, akou je aj Anna Illésová Botyánszka. Mnohí jej môžu byť vďační za to, že ich naučila vytvárať tieto krásne motívy. Kvety, stromy a vtáci na nich, zvestujúci dobré správy – všetko toto čaro sprostredkujeme pomocou našich výšiviek práve my, ženy, mužom a celému svetu. A ja už netrpezlivo čakám jej obhajobu záverečnej práce, pretože onedlho si v jej osobe budeme môcť uctiť ďalšiu členku Maďarskej umeleckej akadémie,“ dodala K. Kósová.

Výstavu, vernisáž ktorej spestril hrou na gitare spolupracovník osvetového strediska Balázs Varga, oficiálne otvorila predsedníčka Poradného orgánu ľudového úžitkového umenia, spolupracovníčka Domu tradícií Katalin Beszprémyová. Odborníčka vyzdvihla, že v oblasti použitia motívov z kožuchov v Békešskej župe vo výšivkárstve Anna Illésová Botyánszka síce mala svoje uznávané predchodkyne, ale o to, že tento typ výšivkárstva sa rozšíril po celom Maďarsku sa zaslúžila v najväčšej miere práve ona. „Kedysi kožušníci vo viacnárodnostnej Békešskej župe chystali kožuchy podľa toho, kam sa práve chystali na jarmok, pretože iné motívy a farby uprednostňovali Slováci, či Rumuni, alebo Maďari. Musíme úprimne povedať, že v päťdesiatych rokoch vrstva sedliakov bola v podstate rozbitá. Zánikom originálnej ľudovej kultúry a dopytu po tradičných odevoch by motívy kožuchov boli zapadli do zabudnutia. Ale vďaka výskumom a zručnosti Anny a jej nasledovníčok sa objavili na výšivkách a zachovali sa aj pre budúcnosť. Ľudové umenie nie je niečo skamenené, nie je pamiatkou, ktorú nemožno pozmeniť. Keď si niekto osvojí danú kultúru na úrovni „materinského jazyka“, tak sa aj ľudové umenie dá ďalej rozvíjať, znovu naplánovať, vytvoriť a prispôsobiť podmienkam a výzvam súčasnej doby,“ prízvukovala K. Beszprémyová. Zároveň poukázala aj na to, že keďže dcéra Anny, Vanda – absolventka čabianskeho Slovenského gymnázia (rovnako ako jej mama), dnes už matka dvoch detí, vyrástla v takomto prostredí, prirodzene sa dala na podobnú dráhu. „Keď získala diplom, nie náhodou som si ju zvolila za spolupracovníčku práve v jednej z najdôležitejších oblastí našej práce, a síce organizovania činnosti porôt a posudzovania výtvarných prác, veď od svojej mamy sa naučila na tomto poli všetko, čo sa len dá. Stala sa z nej jedna z mojich vynikajúcich kolegýň,“ dodala výtvarníčka. Okrem vymenovania nespočetných výstav, kurzov, krúžkov, školení, pedagogickej dráhy, publikačnej činnosti a ďalších zásluh a úspechov Anny Illésovej Botyánszkej K. Beszprémyová upriamila pozornosť obecenstva na ďalší dôležitý ľudský faktor: „Neúnavne chodila po celom Maďarsku, aby odovzdala záujemkyniam svoje skúsenosti z výšivkárskeho umenia, ale aj z tkania, z remesla, ktoré sa medzičasom tiež vyučila a stala sa jeho majsterkou. Tu treba pripomenúť, že pri jednej úspešnej osobe vždy stojí jej pár, ktorý ju podporuje a pomáha jej. Aj touto cestou by som sa chcela poďakovať manželovi Anny, Karčimu, ktorý ju nosil, vozil po celej Karpatskej kotline, aby ona mohla učiť ďalšie a ďalšie výšivkárky.“

Na záver vernisáže sa v mene organizátorov poďakovala záujemcom za aktívnu účasť predsedníčka slovenského voleného zboru obvodu Alžbeta Árgyelánová, pričom aj vystavovateľka vyjadrila svoju radosť z veľkého záujmu o jej tvorbu. Výstava je prístupná verejnosti do 11. júna.

(CsL)

Foto: autor