Spoločnosť SlovakUm, s. r. o., Čabianska organizácia Slovákov, Spolok Slovákov z Maďarska, Združenie pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov, Galantská knižnica a Miestny odbor Matice slovenskej v Galante usporiadali 16. mája v Galantskej knižnici prezentáciu dvoch ročeniek a ďalších publikácií Slovákov v Maďarsku.

Náš kalendár na rok 2025 predstavil jeho zodpovedný redaktor, konateľ spoločnosti SlovakUm Imrich Fuhl. „Snažíme sa vydať všetko, čo by pomohlo Slovákom v Maďarsku,“ začal svoju prednášku a pokračoval, že pri príležitosti okrúhleho výročia výmeny obyvateľstva sme vydali takmer monotematický kalendár, ale nie vždy sú také výročia, ktorým by sa dalo venovať celú ročenku, preto by sa kalendáre tematicky dali nazvať ako „z každého rožka troška“.

Prezentáciu začal netradične – odzadu. Tam sa totiž nachádzajú prázdne strany na záznamy, na ktoré má aj on spomienky. „Pamätám si starého otca, ktorý si na tento skromný papier zapisoval najdôležitejšie udalosti v rodine: prasiatko sa narodilo, Imro Fuhl sa narodil. V takomto poradí. Teda všetko dôležité sa zapisovalo do kalendárov. Vtedy som ešte nemohol vedieť, že po niekoľkých rokoch budem redigovať viac ako desať rokov tento kalendár, ale faktom je, že som ho videl už začiatkom 60. rokov pod Pilíšom.“

Spomenul dôležitosť farebnosti kalendára. Ako povedal, tým, že v ročenke sú všetky fotografie farebné, sa zvýšila nielen jej popularita, ale otvorila sa aj možnosť uverejnenia umeleckých fotografií. Poznamenal, že vďaka fotografiám, ktoré niekedy vypovedajú viacej ako tisíc slov, sú oddelené jednotlivé rubriky a celky v kalendári. Dávnejšie túto funkciu mali básne, ale v súčasnosti, žiaľ, čoraz menej slovenských básnikov v Maďarsku uverejňuje svoje diela – o tom ani nehovoriac, že čoraz menej čitateľov ich vie prečítať. Hovoril aj o ťažkostiach pri zrode kalendára. Je ňou napríklad naplnenie prvých, tzv. kalendárnych strán. Už klasicky sa uverejňujú meniny podľa slovenského a maďarského kalendára, ale aj východ a západ Slnka, čo je podľa I. Fuhla jedinečné v Maďarsku. Poznamenal, že túto časť postúpia aj redakcii Čabianskeho kalendára a takto sa k týmto informáciám dostanú všetci Slováci v Maďarsku. Problémom pri redigovaní Nášho kalendára býva nájsť tému, z ktorej je 12 zaujímavých častí (resp. jedenásť a jedna súhrnná) a týkajú sa Slovákov v Maďarsku. Za ostatné roky to boli recepty lokalít, kostoly, oblastné domy, národopisné zbierky, ktoré nie sú v oblastných domoch, turistické destinácie, družobné mestá, informácie o lokalitách, ktoré zastihla výmena obyvateľstva, školy, škôlky, folklórne súbory, umelci apod.

„Nerád by som bol redaktorom kalendára, ktorý by uverejňoval nezáživné referáty,“ povedal na okraj vymenovania najdôležitejších častí vyše 200-stránkovej ročenky. Sú nimi informácie o činnosti inštitúcií Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, ktorá je vydavateľom ročenky. Jej spoluvydavateľom je parlamentný hovorca slovenskej národnosti Anton Paulik, ktorý sa každý rok prihovára na jej stránkach čitateľom. Za kladné označil aj príspevky slovenských občianskych organizácií s celoštátnou pôsobnosťou, a mimoriadnymi nazval rozhovory, ktoré sú buď na spoločnú tému alebo na predstavenie osobností.

Predseda Čabianskej organizácie Slovákov (ČOS) Bence Püski-Liker prezentoval Čabiansky kalendár na rok 2025. S farebnosťou sa popýšil aj on, nakoľko jedna z najstarších slovenských ročeniek na svete prvýkrát vyšla s farebnými fotografiami. „Kalendár na tento rok, je celkom útly, môžeme povedať, že je to kalendárčok,“ poznamenal na margo rozsahu ročenky, ktorá bola vydaná prvýkrát v roku 1920 evanjelickou cirkevnou obcou. Predseda ČOS začal predstavením dvanástich šéfredaktorov, ktorí sú uvedení v kalendárnej časti. Posledné číslo prvej éry vyšlo v roku 1949, lebo počas socializmu kalendár, ako publikácia cirkevnej obce, nemohol vychádzať a obnovili ho Helena Somogyiová a Anna Ištvánová v roku 1991. Prečítal aj slová A. Ištvánovej, ktoré by sme mohli nazvať krédom novej éry ročenky: „V čase, keď sa zrodila myšlienka obnoviť Čabiansky kalendár, sme síce nemali jediný halier, ale presne sme vedeli, čo chceme. A preto je Čabiansky kalendár, ktorý držíte teraz v rukách, očividným svedectvom toho, že pevná vôľa je schopná mobilizovať v záujme šľachetného cieľa značné sily a veľa dobrosrdečných ľudí.“ Vyzdvihol aj niektoré dôležitejšie príspevky, ako napríklad článok Ingrid Zahorecovej, riaditeľky ZŠ vo Svätom Petre, ktorá sa ako potomok presídlencov vyznala zo svojich pocitov k Békešskej Čabe.

B. Püski-Liker sa zmienil aj o plánoch do budúcna: „Asi budeme musieť vydávať kalendár dvojjazyčne, lebo síce záujem oň je, ale slovenčina už nie je silná, ako bola predtým,“ povedal a týmto činom sledujú aj akúsi osvetu, v rámci ktorej by ho mohli čítať aj tí, čo sa síce zaujímajú o Slovákov a svoje slovenské korene, ale už náš materinský jazyk neovládajú, prípadne im robí problém čítanie (možno preto, lebo nemali možnosť učiť sa po slovensky).

Predseda Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby Ondrej Kiszely priblížil Čabjanskú podsťenkovú kňižočku. Svoju prednášku začal ospravedlnením, že neovláda spisovnú slovenčinu, lebo sa ju neučil v škole, ale osvojil si ju od svojej starej mamy. Takto sa vlastne mohlo stať, že dolnozemská slovenčina ožila na Slovensku medzi presídlencami a vyčarovala na ich tvárach úsmev, veď takto sa im prihovárali aj predkovia, ba ako sa neskoršie viacerí vyjadrili, aj vlastní rodičia. Typickým obydlím čabianskych Slovákov bol tzv. podstenkový dom s prednou pavlačou, avšak kniha nepredstavuje iba tento zaujímavý architektonický jav. „Tieto naše publikácie sa zrodili z predpokladu, čo sa stane, ak sa maličký národ, ako naši dolnozemskí Slováci, ocitne v maďarskom prostredí a nie že zabudne, ale vezmú mu materčinu. Čo ostane potom? Ako sa hlási Čaban za Slováka? Jazykom, kultúrou a tradíciami. V tejto podstenkovej knižočke sme sa snažili zhrnúť starodávne, 300-ročné aj staršie slovenské, alebo čabianske tradície,“ povedal O. Kiszely a dodal, že ich prvoradým cieľom je prebudiť záujem o slovenčinu a pomocou týchto publikácii chcú povzbudiť Čabanov, aby sa hlásili k svojej slovenskej národnosti.

Na publicistickú prílohu Ľudových novín vydávanú pod názvom Lúč upozornila šéfredaktorka týždenníka, pisateľka týchto riadkov, ktorá nakrátko predstavila aj najnovšie knihy Gregora Papučka Memoáre alias pamäti rodáka starobylej dedinky Pleš (dnes Mlynky) a Pilíšske anekdoty a ľudová poézia. Z Memoárov, ktoré vydala spoločnosť SlovakUm v roku 2023 spomenula, ako sa naučil aktívny vojak z Vacova po rusky len preto, lebo ho vyslali na istý čas do Leningradu ako tlmočníka. Príhoda, ako tam dostal svoju mamu na návštevu, a ako sa ona dohodla s miestnymi bez znalosti ruštiny, iba svojim materinským jazykom, pilíšskou slovenčinou, bola ako z dobrodružného románu. O zatiaľ poslednej knižke treba vedieť, že sa ňou uzatvára kruh, v ktorom Gregor Papuček zmapoval tradičnú slovnú a spevnú kultúru svojej rodnej obce, Mlynkov, veď ako je známe, jeho knižka Zahučali hory, v ktorej zozbieral 316 slovenských ľudových piesní vyšla v roku 1983. Po nej nasledovala kniha 77 rozprávok Drotár podrotuje slnečko v roku 1999 a dnes tu sú anekdoty, ľudová poézia a detské veršíky. Kniha sa skladá zo štyroch častí: Pilíšske anekdoty, O Huti a Huťanoch, Iné pilíšske príhody v Mlynkoch a Hravé detské veršíky.

O prílohe Lúč, ktorá vychádza od roku 2016 treba vedieť, že jej vydávanie sme rozložili tak, aby v každom ročnom období vyšla jedna (február, jún, september, november). Medzi našimi autormi sú nielen prispievatelia týždenníka, ale aj vedci, literárni kritici a publicisti z Maďarska a Slovenska. Niektorí autori píšu špeciálne pre Lúč, ale často sa stáva, že text zaslaný do týždenníka považujeme za dostatočne významný na to, aby sa objavil v prílohe. Podporujeme aj našich umelcov, pretože v publikácii je priestor na to, aby sa prezentovali textom aj fotografiou. Takto sme už viackrát predstavili maliarov a výtvarníkov, pre ktorých slovenská identita a umelecký život idú ruka v ruke. Príloha vychádza v náklade tisíc kusov, z ktorých časť je pribalená k týždenníku, ale zvyšok ostáva v redakcii a v prípade záujmu sa distribuuje do slovenských kultúrnych centier po celej krajine. Veríme, že Lúč motivuje Slovákov v Maďarsku k písaniu článkov, literárnych diel a štúdií, ako aj k ich čítaniu.

Na záver vydareného stretnutia návštevníkov čakala recepcia s čabianskou klobásou, pilíšskymi pagáčmi a čašou vína.

Eva Fábiánová

Foto: Imrich Fuhl, Matej Skalnický

Video Spolku Slovákov z Maďarska

Náš kalendár 2025 je ozdobou našich domácich knižníc

Nová éra Čabianskej organizácie Slovákov

„A ja, na slovenskom brde tkaný...“

Memoáre Pilíšana v Budapešti