Učiteľka, krajanská pracovníčka, neúnavná organizátorka slovenských akcií v Békešskej Čabe Alžbeta Ančinová pochádzala z békeščabianskej slovenskej rodiny. Chodila do evanjelickej základnej školy, stredoškolské vzdelanie získala na Gymnáziu Zsuzsanny Lórántffyovej a navštevovala Pedagogickú fakultu Gyulu Juhásza v Segedíne.

Ako pedagogička sa v roku 1960 dostala do Základnej školy č. 6 v Jamine. Bola národnostnou referentkou Mestskej rady v Békešskej Čabe, v rokoch 1980 – 1990 pracovala ako riaditeľka Základnej školy na Madáchovej ulici (ZŠ Lajosa Padraha). Pod jej vedením zaviedli v škole intenzívnu výučbu slovenčiny a slovenských tradícií.

Alžbeta Ančinová bola hnacím motorom slovenského života Békešskej Čaby, organizátorkou početných slovenských akcií a programov, ako aj zostavovateľkou niekoľkých publikácií.

Oslovenie „Eržike néni“ sa stalo ustáleným pojmom, pretože pri počutí jej mena snáď každý člen slovenskej komunity v Békešskej Čabe, župe, v celom Maďarsku, dokonca aj na Slovensku vedel, že ide o dušu slovenského života na Čabe, a to aj bez uvedenia priezviska a spoločenských funkcií. A. Ančinová vnímala svoj životný osud ako službu. Slúžila svojej vlasti a svojim slovenským spoluobčanom ako učiteľka, riaditeľka, pracovníčka starostovského úradu alebo v Dome slovenskej kultúry.

Dlhé roky bola vedúcou Slovenského klubu v Národnostnom dome na Békešskej ceste (založený bol v r. 1972), tajomníčkou Slovenského pávieho krúžku a Slovenského krúžku gazdiniek a záhradkárov, ktoré vznikli v rámci klubu. Okrem toho bola dôležitou osobnosťou v živote mnohých ďalších skupín, ktoré pôsobili pod hlavičkou ČOS.

Ako predsedníčka Nadácie za slovenskú kultúru v Békéšskej Čabe považovala za veľmi dôležité nadviazanie a udržiavanie kontaktov s okolitými obcami, s inými regiónmi krajiny a dokonca aj s krajanmi za hranicami. Veľa urobila pre spoluprácu národností a väčšinového národa, pre ich spoločnú prezentáciu a aktivitu, spolupracovala s mnohými inými národnostnými a nenárodnostnými odbornými združeniami a bez ohľadu na vierovyznanie sa podieľala na práci farností v prospech komunity.

V roku 1989 bola jednou z iniciátoriek ustanovujúceho zasadnutia, potrebného na oficiálne uznanie slovenskej komunity v Békéšskej Čabe, ktorá bola neskôr zaregistrovaná pod názvom Čabianska organizácia Slovákov (ČOS). Neúnavne sa starala o medzinárodné vzťahy tejto organizácie s Rumunskom, Srbskom, Chorvátskom, Ukrajinou, Nemeckom a samozrejme Slovenskom.

V roku 1995 zvolala zakladajúcich členov speváckeho zboru Čabianska ružička a krátko nato sa stala patrónom a organizátorom citarového súboru Boleráz, ktorý vznikol v roku 1997. V roku 1998, keďže väčšina členov Klubu dôchodcov v Jamine boli ženy z Jaminy so slovenskými koreňmi, na jej popud vznikol spevácky zbor Orgován.

Eržike néni zo srdca pomáhala mladým ľuďom presadiť sa a uplatniť sa v živote. Ako dobrá pedagogička sledovala nielen osudy svojich žiakov, ale aj ich detí. Pomohla mnohým mladým (i menej mladým) ľuďom (napr. s hľadaním zamestnania, aktuálnym projektom alebo prácou) bez toho, aby o tom dotknutá osoba vedela. Vyznávala názor, že mladým treba pomáhať, aby sa mohli aktívne a kompetentne zapojiť do formovania našej spoločnej budúcnosti a spojiť svoje moderné vedomosti a znalosti so skúsenosťami starších.

Bola vždy veselá, pracovala neúnavne, až do poslednej chvíle. Žila podľa motta: Ak je nejaký problém, nie je to tragédia, lebo uzol sa dá rozuzliť.

V roku 2023 bola na Základnej škole v Erzsébethelyi odhalená pamätná tabuľa na počesť Alžbety Ančinovej, bývalej riaditeľky Základnej školy Lajosa Padraha.

Na znak vďaky začiatkom roka 2025 malú sieň Domu slovenskej kultúry pomenovali Sieň Alžbety Ančinovej.

Najvyššie vyznamenanie CSSM Za našu národnosť prevzala v roku 1999 v Malom Kereši na prvom Dni Slovákov v Maďarsku.