Maliar, riaditeľ knižnice a zberateľ umeleckých predmetov Pavol Lipták sa narodil 14. apríla 1922 v Békešskej Čabe. Maturoval v evanjelickom reálnom Rudolfovom gymnáziu. Po vzore svojho otca sa vyučil za krajčíra. V rokoch 1949 – 1985 bol najprv riaditeľom Mestskej knižnice, neskoršie Župnej knižnice v Békešskej Čabe.

K jeho menu sa viaže vznik novej budovy Župnej knižnice (1972 – 1985), v ktorej sa konali pravidelné výstavy výtvarnej tvorby a požičiavali čitateľom grafiky a kresby (artotéka). Pavol Lipták v nej vytvoril význačnú zbierku kresieb autorov 20. storočia. Jeho vlastná zbierka rukopisov, kníh, ľudových textílií, keramiky a nábytku je jednou z najvýznamnejších súkromných kolekcií. Čabiansky knihovník dostal v roku 1954 Kossuthovu cenu, roku 1972 pamätnú medailu Ervina Szabóa a v roku 1973 Munkácsyho medailu. Ako knižný vydavateľ vydal série (Poesis Hungarica I., II. Faximile publikácie, Grafica Hungarica I. – X., 1979 – 1987). Vždy sám navrhoval aj formu a typografiu svojich kníh.

Umelecké vzdelanie nadobudol v rôznych záujmových krúžkoch. Absolvoval študijné cesty v Československu, Bulharsku, Juhoslávii, Dánsku, Švédsku a Nemeckej spolkovej republike. Maliarstvo študoval v podstate autodidakticky. Ako 26-ročný v roku 1948 začal učiť maľovanie v miestnej výtvarnej škole pod vedením a vplyvom výtvarníkov Árpáda Sassa, Tibora Jankayho, Istvána Miklósa, Károlya Vasasa a Józsefa Mokosa. Na jeho umenie mali vplyv samovzdelávacie skúsenosti, čabianska škola a výtvarné tradície Békešskej Čaby (Ján Jakuba). Po prvých pokusoch s olejom sa definitívne rozhodol používať temperu, ktorá vytvára matnú plochu obrazu. V 50. rokoch XX. storočia maľoval v umeleckých dielňach v Baji, Hódmezővásárhelyi a Mártélyi. Prvú samostatnú výstavu usporiadal roku 1954 v Budapešti vo výstavnej sieni Adolfa Fényesa.

Predstavil sa na samostatných i spoločných expozíciách v Budapešti a v iných mestách. Bol pravidelným účastníkom Jesenných expozícií v Hódmezővásárhelyi. Veľa maľoval aj na dôchodku a aktívne organizoval výstavy výtvarných umelcov. Vo svojom umení využíval elementy impresionizmu, konštruktivizmu, dokonca aj abstraktných smerov. Predovšetkým ho zaujímala krajina, ale rád maľoval aj figurálne kompozície.

Jeho umenie inšpirovala Dolná zem a kraj pri Kereši. Z každého obrazu umelca vyžaruje „čabianskosť”, láska k Békešskej Čabe, k Békešskej župe. Pavol Lipták zo svojho rodiska vybudoval hlavné mesto kultúry. V jeho umení sa nájdu početné obrazy Békešskej Čaby, jej ulíc a domov, a v jeho krajinkách sa objavuje Dolná zem. So svojimi abstrakciami, expresívnym vyjadrovaním je schopný osloviť aj človeka žijúceho v 21. storočí. Popri kresbách a ilustráciách (obrázkový denník), miešaním spotrebných vecí a plastických prvkov vytváral aj svojrázne sošky. Jeho expresívne figurálne maliarstvo sa neskôr zmenilo na abstraktnú expresiu. Postupne sa maliar dostal od sociálne citlivých tém k zobrazeniu filozofickej nonfigurácie.

Jeho výtvarné dielo zachovajú dnes v Munkácsyho múzeu, v Knižnici Békešskej župy a v Múzeu Jána Tornyaiho v Hódmezővásárhelyi.

Zbierka umeleckých diel Pavla Liptáka patrila medzi najvýznamnejšie súkromné zbierky v regióne. Nakupoval predovšetkým predmety ľudového umenia z regiónu. So zbieraním umeleckých diel začal v čase, keď to ešte nebolo rozšírené. Prvými v jeho zbierke boli obrazy Istvána Miklósa, Tibora Jankayho a Árpáda Sassa. Neskôr zbieral keramiku, nábytok, domáce tkaniny, malé sochy, mince aj orientálne koberce.

Jeho rukopisná zbierka obsahovala súčasnú maďarskú poéziu, knižná zbierka hlavne staré slovenské knihy a rarity. Okrem miestnych predmetov slovenského ľudového umenia ho zaujímali aj predmety ľudového umenia maďarskej menšiny v Sedmohradsku. Zbierku (viac ako tisíc predmetov) uchovával vo svojom byte a ateliéri v Békešskej Čabe. Svoju korešpondenciu s knihovníkmi, predstaviteľmi maďarského vedeckého života a – vďaka svojim publikáciám – básnikmi a výtvarnými umelcami, si vedome uchovával a usporadúval. V rozhovore z roku 1987 odhadol počet svojich listov na 8 – 10 tisíc. Svoje zberateľské znalosti zdokonalil z odbornej literatúry.

Ako dôchodca viedol čitateľský denník, v ktorom okrem anekdot uverejňoval aj kresby a ilustrácie.

Filmový portrét o majstrovi pod názvom Trasoviská všedných dní zhotovila Zuzana Antalová.

Pavol Lipták zomrel v roku 2007, pochovaný je v evanjelickom Cintoríne železničiarov v Békešskej Čabe.