Výskumníčka, profesorka Mária Žiláková sa narodila vo Veľkom Bánhedeši a významnú časť svojho detstva strávila v tejto slovenskej dolnozemskej obci. Roky strávené v rodisku zásadným spôsobom ovplyvnili veľkú časť jej života; vždy zostala verná svojej národnosti a svoju činnosť venovala slovenskej komunite v Maďarsku.

Po absolvovaní čabianskeho slovenského gymnázia študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Loránda Eötvösa (ELTE) odbor slovenský jazyk a literatúra – český jazyk a literatúra a neskoršie maďarský jazyk a literatúru.

Svoju profesionálnu dráhu začala v Cudzojazyčnej knižnici v Budapešti, ale rýchle sa začala venovať výučbe. Najprv na ELTE pracovala v rôznych administratívnych úlohách, ale v roku 1975 sa stala externou pracovníčkou Katedry slovanských filológií. V roku 1984 sa stala odbornou asistentkou, neskoršie docentkou a v rokoch 2010 – 2013 aj vedúcou katedry – prvou v tejto funkcii. Vo viacerých cykloch bola členkou Fakultného senátu. Je spoluzakladateľkou Slavistickej doktorskej školy.

Mária Žiláková vždy považovala vzdelávanie za svoje najdôležitejšie poslanie. Pod jej rukami prešli celé generácie. Väčšina týchto mladých ľudí sa uplatnila v niektorej oblasti slovenského kultúrneho života v Maďarsku a dodnes obohacuje život našej národnosti. Vyučovala na univerzite, ale organizovala aj ďalšie vzdelávanie pre už pôsobiacich pedagógov. Podieľa sa na práci metodického časopisu Slovenčinár a jej názor je smerodajný vo všetkých otázkach týkajúcich sa vzdelávania Slovákov v Maďarsku.

Mária Žiláková sa aktívne zapája do spolupráce so slovenskými univerzitami. V rokoch 2000 až 2002 bola delegovaná zo strany ELTE do Vedeckej rady Pedagogickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Túto funkciu zastávala v rokoch 2005 – 2006 na katedrách Slovenského jazyka a literatúry a Katedre hungarológie Filologickej fakulty Mateja Bela v Banskej Bystrici. V uvedenom období pôsobila aj ako garantka výučby jazykovedných disciplín slovenského jazyka. Je spoluzakladateľkou Katedry slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Univerzity Jánosa Sellyeho v Komárne (2007), zároveň garantkou tamojšej výučby jazykovedných disciplín. Permanentne sa zúčastňovala i vedeckých podujatí organizovaných Univerzitou J. Á. Komenského a Jazykovedným ústavom Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied.

Jej činnosť možno rozdeliť na dve jasne odlíšiteľné časti: vedeckú a osvetovú.

Mária Žiláková sa už v škole vedome pripravovala na vedeckú dráhu. Už v ranom veku, pravdepodobne od čias štúdia na Eötvösovom kolégiu (od medzivojnových rokov inštitúcia evidovaná ako centrum výchovy elity inteligencie), sa venovala jazykovede, a to najmä dejinám slovenského a slovanských jazykov, a už počas vysokoškolských štúdií sa zaoberala aj špecifikami jazyka Slovákov žijúcich v Maďarsku. V priebehu rokov sa jej záujem rozšíril aj na etnografiu, ktorej určité oblasti sú prepojené so špecifikami vývoja jazykov. Keď si to uvedomila, snažila sa získať čo najširšie vedomosti aj v súvislosti s týmito interdisciplinárnymi hraničnými oblasťami.

Jej prácu a vedomosti uznáva a oceňuje nielen maďarská vedecká obec, ale aj slovenský a slovanský akademický svet.

Zúčastnila sa nespočetných vedeckých výskumov, okrem iného pomáhala folkloristke Zsuzsanne Erdélyiovej pri zberateľskej práci, pri vyhľadávaní slovanských archaických ľudových modlitieb v Maďarsku, ale pomáhala aj pri spracovaní materiálov týkajúcich sa slovanských aspektov maďarských čarodejníckych procesov. Ako externá pracovníčka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku v rokoch 1990 – 2020 vykonala množstvo výskumov, výsledky ktorých publikovala buď osobitne alebo v zborníkoch.

Mária Žiláková vždy dbala na to, aby popri vedeckej činnosti mala dostatok času na popularizáciu vedomostí a aby mohla čo najviac tráviť čas v teréne, teda v prostredí, kde sa môže stretnúť so stále živou kultúrou slovenskej národnosti v Maďarsku. Cieľom jej činnosti v tomto smere bolo zachovanie hodnôt.

Na dôchodku začala jej ešte intenzívnejšia vedecká a osvetová činnosť, ktorú komunita označuje za znovuobjavovanie národnostnej identity. Je autorkou, redaktorkou, spoluautorkou, spoluredaktorkou 28 knižných publikácií a cca 120 štúdií, resp. príspevkov. Venuje sa vydávaniu zabudnutých, niekedy na povalách prachom zapadnutých viacjazyčných, ale hlavne slovenských rukopisných materiálov zo slovenských obcí v Maďarsku. Už vyšlo viacero takýchto zväzkov, ktoré majú silný komunitotvorný vplyv.

Najvýznamnejšou spomedzi nich je edícia Bánhedešské zošity, ktorú rozbehli v roku 2017 a jej autorkou i redaktorkou je Mária Žiláková. v edícii doteraz uzrelo svetlo sveta 9 zväzkov, všetky v slovenskom a maďarskom jazyku a svedčia o hlbokej úcte voči rodnému kraju, svojim krajanom a predkom.

Práce Márie Žilákovej napísané s vedeckou precíznosťou poukazujú na hodnoty jednotlivých malých komunít, v dôsledku čoho tieto znovuobjavujú svoju národnostnú identitu, so záujmom sa obracajú k svojej minulosti a snažia sa zachovať svoj jazyk. Po vydaní prvých zväzkov sa rodiny samy začali zaoberať výskumom svojej minulosti, vyťahujú staré ručne písané knihy, ktoré napísali ešte ich prastarí rodičia a ktoré považovali doteraz za bezcenné.

Jej činnosť uznali viacerými cenami. Patrí jej Pamätná medaila Univerzity Komenského (za prínos v oblasti slovakistiky a jej propagácie vo svete, vyznamenanie Za našu národnosť (2011), Strieborná medaila UK (2014), Pro Ethnografia Minoritatum (Národnostná sekcia Maďarskej národopisnej spoločnosti – 2015) a Za bánhedešských Slovákov (Cena založená Slovenskou samosprávou vo Veľkom Bánhedeši – 2021).

Foto: -la