Na slovíčko so spisovateľom detských kníh Zsoltom Adamikom

Ani by sme si nepomysleli, kam všade vedú cesty mladých ľudí z malých slovenských dedín. Zsolt Adamik sa pomaly dostáva medzi najobľúbenejších a najoriginálnejších súčasných autorov detských kníh v Maďarsku. Pochádza z dediny Irminčok, tu napísal aj svoju prvú, ešte dodnes nedokončenú knihu: Rambo v Irminčoku. Písať pre deti je podľa neho nesmierne fajn, a keď práve netvorí rozprávky, píše články, pije ovocnú šťavu a cestuje trolejbusom. V rozhovore nám prezradil aj to, čo ho viaže k slovenskej národnosti.

- Poďme od začiatku. Porozprávaj nám trochu o svojom detstve. Aké to bolo stráviť tieto roky v Irminčoku?

- Veľmi dobré. Ba ešte lepšie. Stavali sme bunkre, jazdili sme na bicykli od rána do večera, aj malíček som si takmer odrezal s bicyklom značky Tacskó. Teraz sa mi zdá, akoby v Irminčoku bolo vždy leto. A keď bola zima a auto s chlebom sa nemohlo dostať do dediny pre množstvo snehu, tak babka vždy upiekla osúch. A vždy bolo čo čítať a našiel sa aj spoločník na sledovanie filmu Návrat do budúcnosti (aj odtiaľ ťa zdravím, Paľo Csicsely!)

- Kam viedla tvoja cesta odtiaľto?

- Do Szentesa, na gymnázium Mihálya Horvátha, kde som si vybral dramatickú špecializáciu. Nie, nechcel som sa stať hercom – no pravdupovediac, vždy som trocha túžil po tom -, ale už vtedy som sa začal zoznamovať s písaním. Moja profesorka Erzsébet Dózsová ma nepretržite povzbudzovala a pomáhala mi, za čo som jej veľmi vďačný. Po gymnáziu „prišla“ do môjho života Budapešť a s ňou ELTE, novinárstvo a rozprávky. Ako sa pozerám spätne, vždy som písal – a tu prezradím, že moju prvú, dodnes nedokončenú knihu som písal ešte ako dieťa do červeného kockovaného zošita a mala názov Rambo v Irminčoku.

- Na knižnom trhu si debutoval pred dvoma rokmi. Prečo si si vybral písanie rozprávok? Bol to sen z detstva, alebo prišlo ti to na um len tak nenazdajky?

- Je to veľmi dobrá otázka, úprimne povedané, bol to vedomý krok, ale pravdupovediac, nemám ani poňatie. Zrejme to prišlo tak, ako takéto veci zvyknú prísť: v hlave človeka sa obšmieta nejaká postranná myšlienka, ktorá sa chce neustále vyslobodiť – v takýchto prípadoch jedinec ju buď namaľuje, nakomponuje, alebo napíše o nej niečo. Ja som sa dal na písanie – a písať pre deti je nesmierne fajn. Dostal som počas fašiangov fotografiu, na ktorej je chlapček preoblečený za grófa Čertokoža (je to jeden z mojich hrdinov). Spisovateľ rozprávok nemôže dosiahnuť väčšie uznanie.

- Doteraz si vydal dve knihy. Predstavil by si ich našim čitateľom?

- Gróf Čertokoža – hrozitánske rozprávky o pirátoch (Ördögbőr grófja – rettenetes kalózmesék) je seriálom desivých historiek: je tu ten potrhlý chlapík, ktorý so svojou kompániou pobeháva hore-dolu na mori, kde sa stretáva s rôznymi netvormi, a čo je asi najdôležitejšie, príde na to, aké je dobré, ak človeka majú radi. V knihe je samozrejme obrovské množstvo slov, aj takých čudných ako „Búbárka“. Slovník príšer z Bibedombu (Bibedombi szörnyhatározó) je vlastne kódex, obsahuje údaje o netvoroch bývajúcich vo vymyslenom meste Avaros. Je to ozajstný kódex, o detských obavách.

- Nakoľko je ťažké uplatniť sa v Maďarsku ako spisovateľ detských kníh? Rodičia a deti si môžu vybrať z veľkého množstva skvelých kníh. V čom sa skrýva úspech a jedinečnosť tvojich rozprávok?

- Neviem, nakoľko sú úspešné, ja len dúfam, že ich radi čítajú. Určite by som nebol nikde bez mojich dvoch vynikajúcich ilustrátoriek Ilky Mészelyovej a Réky Hangovej. Kritici zvyčajne zdôraznia, že moje veci sú vtipné. Ak pod tým nerozumejú, že sú mrzáckym spôsobom vtipné, tak to ma teší, lebo podľa mňa je kľúčové, aby sme mali odvahu šantiť s deťmi. Slovo dieťa nie je synonymom slov „nerozvitý“ a „sprostý“. Ono rozumie pointe, treba sa snažiť.

- Čím sa zaoberáš, keď vystúpiš zo sveta rozprávok?

- Píšem do novín, pijem ovocnú šťavu a cestujem trolejbusom.

- Pokiaľ dobre viem, hráš aj v hudobnej kapele. O akú kapelu ide, v akom štýle hráte a akú funkciu zohrávaš v nej ty?

- Kapela sa volá Surfin’Zhiguli, teoreticky je mojou funkciou spevák, prakticky hudobný klaun. Štýl, v ktorom hráme, by som definoval ako zúrivý psychedelický, poppunkový, spysurfový rock.

- Keďže Ľudové noviny sú slovenským týždenníkom a v Irminčoku bývajú aj Slováci, nemôžem vynechať otázku: máš nejakú spojitosť so slovenskou národnosťou?

- Jasné, že mám. V mojej hlave už dlhé roky spí nejaká vedomosť, čo som nadobudol v základnej škole na hodinách slovenčiny. Zatiaľ hlboko chrápe, ale ak ju silne potriasam, vymaže z očí karpinu. Keď som bol dieťa, babka a jej priateľky neustále rozprávali medzi sebou po slovensky – samozrejme, že ma spája so slovenskosťou nejaká tá žltkastá nostalgia.

- Plánuješ prípadne čerpať z tohto sveta pri písaní nasledujúcich kníh?

- Samozrejme. Dobre, že si ma na to upozornila. Bol by som blázon, keby som nenapísal o topelecovi. Topelec býva v studni u Juraja Klimaja, a podľa jeho babky, ak sa k nej priblížime, tak nás strhne so sebou. A potom koniec.

Andrea Kissová

Foto: Mátyás Szöllősi