Novoobjavené údaje o jeho pôsobení a živote

V tomto roku uplynulo 190 rokov od smrti slovenského osvietenského spisovateľa Pavla Michalka, ktorý zložil svoje kosti v Irši, kde medzi tunajšími Slovákmi ako farár pôsobil. V encyklopédiách a biografických slovníkoch sú uvedené nesprávne osobné údaje o tomto spisovateľovi, ktorý prevažnú časť svojho pracovného a tvorivého života prežil medzi Slovákmi v okolí Pešti. Zistil som, že rovnako málo sa o ňom vie aj medzi nimi, preto nech tento biografický príspevok uverejnený pri príležitosti výročia jeho úmrtia im pripomenie jeho život a dielo, ktoré je hlavne o nich.

Dnešné dvanásťtisícové mesto Albertirša, ležiace na juhovýchod od Budapešti, sa skladá z dvoch, do roku 1950 samostatných a blízkych obcí, Alberti a Irše. Dnes tvoria urbanistický celok a len miestni obyvatelia vedia, ktorá ulica ich rozdeľuje. Od svojho vzniku majú veľa spoločného. Do oboch voľakedajších osád, a ďalších v blízkom susedstve, sa už na začiatku 18. storočia prisťahovali evanjelickí Slováci. Hneď v prvých rokoch svojho príchodu si založili okrem obecnej správy aj evanjelické zbory. Dá sa zjednodušene povedať, že popri uvedených dvoch, aj v iných blízkych obciach (Piliš, Bíňa, Tapiovský Svätý Martin, Peterka, Monor, Menda, Maglód...), kde evanjelici majú svoje zbory a kostoly tiež, dodnes žijú Slováci. V Alberti to bol rok 1711 a v Irši rok 1713, keď tam prišli evanjelickí Slováci, tieto výročia tu i tam dôstojne oslávili. Na oslavách vlani v Irši boli prítomní aj evanjelici z novohradského seniorátu. Obidve časti mesta majú dodnes svoje evanjelické cirkevné zbory, kostoly a cintoríny. Vo všetkých spomenutých obciach sa o ich vzdelanosť a duchovný život od prvopočiatku starali evanjelickí učitelia, farári a notári, ktorí pochádzali zo Slovenska. Takmer plných dvesto rokov sa bohoslužobný život a vzdelanosť tunajších evanjelikov viedli v slovenskom materinskom jazyku. Svedčia o tom aj zachované dokumenty, najmä protokoly cirkevných zborov vedené v slovakizovanej češtine a pamätné tabule pôsobiacich farárov v kostoloch.

Medzi významné slovenské osobnosti patriace do skupiny ľudovýchovných osvietencov, literárne činných najmä v počiatkoch národného obrodenia, ktorí tu pôsobili, sa zaraďuje aj učiteľ, farár a osvetový spisovateľ Pavel Michalko. Slovenské encyklopédie a biografické slovníky uvádzajú nesprávny rok jeho narodenia 1752 a aj miesto narodenia Važec uvádzajú iba ako pravdepodobné. Čo sa týka roku narodenia, ten som zisťoval na mieste jeho posledného pôsobiska a tým aj mieste jeho úmrtia, teda v mestskej časti Albertirše – Irše.

Moje osobné zistenia v miestach jeho pôsobenia v Pilíši a Irši hovoria, že sa narodil roku 1774. Uvedený rok jeho narodenia potvrdzuje nielen nápis na jeho pomníku na cintoríne v Irši, ale aj v matrike zachytený údaj o jeho smrti. V iršanskej matrike zomrelých je z roku 1825 po latinsky písaný záznam, že 23. februára zomrel vo veku 51 rokov bývalý pilišský učiteľ a od roku 1821 iršanský farár Pavel Michalko. Smútia za ním jeho vdova, syn Karol a Ján a dievča Zuzana. Uvedený dožitý vek takto potvrdzuje, že správny rok jeho narodenia je 1774. Pavel Michalko začal svoje učiteľské povolanie vo Važci a Nemeckej Ľupči (teraz Partizánska Ľupča). Z Liptova bol peštianskym seniorátom roku 1800 pozvaný za evanjelického učiteľa medzi Slovákov do okolia Pešti. Jeden rok odslúžil v Tapiovskom Svätom Martine (Tápiószentmárton) a na jeseň roku 1801 prešiel učiť do Slovákmi obývaného Pilíšu, kde učil plných dvadsať rokov. Tu sa aj oženil, za manželku si vybral dcéru svojho nadriadeného – farára Pavla Bartholomaeidesa (1764 – 1834), pred tým farára v Irši – Teréziu. Od začiatku svojho pôsobenia medzi tunajšími Slovákmi, kde všetky tri za sebou idúce dediny Piliš, Alberti a Irša boli v tom čase výlučne osídlené jeho súkmeňovcami, ako evanjelický učiteľ mal k nim blízko, dokonale poznal ich ťažký život poddaných, povahu, ľudové zvyky a obyčaje. Aj keď žiakov vyučoval v ich rodnej zrozumiteľnej reči, učiteľské zápisy a svoje diela písal v slovakizovanej češtine – bibličtine. Zastával aj funkciu školského dekana škôl pilíšského okresu. Hneď po príchode do Pilíšu vyšlo v roku 1802 v Bratislave jeho najvýznamnejšie dielo s prírodovedným obsahom a názvom Rozmlouvání učitele s nekolika sedláky o škodlivosti pověry... Pôvodným editorom knihy bol Michal Institoris Mošovský. Michalko ju pre zrozumiteľnosť pre Slovákov viac písal po slovensky ako česky. (Toto dielo z českého originálu preložil Ján Haras, doslov napísal Jozef Ambruš a v reedícii ho vydal Tatran, Bratislava, 1977). Učiteľské vedomosti a skúsenosti zúročil v ďalšom diele s názvom Fizika, aněb Učenj o Přirozenej (Nature)....Kniha vyšla roku 1819 v Budíne a bola prvou príručkou - učebnicou fyziky napísanou vo vtedy používanom jazyku evanjelických Slovákov. Učebnica, ktorú používali ešte dvadsať rokov po jeho smrti, obsahovala poznatky o ľudskom tele, zemi, vode, povetrí, ohni, elektrine, hviezdach...

Spisovateľ Pavel Michalko ako dlhoročný učiteľ medzi Slovákmi v Pilíši a okolí, pozoroval a zaznamenával aj ich národopisné údaje. Pred dvesto rokmi (1815) napísal popis slovenskej svadby s názvom Spůsob pítání a odávaní nevěst. Zbieral aj ľudové piesne, ktoré chcel pôvodne vydať v Pešti v tlačiarni G. Ruttkaya, ale potom sa rozhodol poslať dve zbierky Jánovi Kollárovi do jeho Národných spievaniek. Ako uznávaná osobnosť nechýbal medzi členmi Učenej spoločnosti banského okolia v Banskej Štiavnici, ktorej zakladateľom bol Bohuslav Tablic.

Zo zachovaných dokumentov vieme, že Pavel Michalko udržiaval medzi slovenskými učiteľmi a farármi pôsobiacimi v peštianskom evanjelickom senioráte blízke priateľské vzťahy. V susednom Alberti sa priatelil s rodinou učiteľa Juraja Jančovica, keď Michalko a jeho manželka Terézia boli krstnými rodičmi ich dvoch synov Štefana (farára a spisovateľa) a Pavla (kráľovského radcu a podžupana). Sám mal štyri deti, z ktorých Ján, keď sa roku 1832 vrátil z viedenskej akadémie bol kaplánom a po ordinovaní v Tisovci roku 1834 superintendentom Pavlom Jozeffym, v susednej Slovákmi obývanej Bíni (Bénye) stal sa zborovým farárom. Ďalší syn Karol bol zase v rokoch 1837 – 44 notárom v Piliši. Na oslavách roku 2013 v Irši si prítomní evanjelici z novohradského seniorátu položením venca na jeho hrob uctili pamiatku spisovateľa Pavla Michalka.

Ján Jančovic

Foto: autor