Starý otec zdvihol ku mne zrak a mierne sa usmial:

- Poď so mnou do pivnice! Donesieme fľašku vína k večeri.

V duchu som jasal od radosti. Akože by nie! Veď starkého pozvanie jednoznačne znamenalo aj to, že budem v jeho spoločnosti sám samučký. Iba mne bude rozprávať, iba so mnou sa bude baviť, čo bola pre mňa veľká pocta a zároveň rukolapný prejav jeho citov ku mne. Aj pre toto som s ním všade rád chodieval. Nielen do pivnice, ale aj do lesa po drevo, aby starká mala čím kúriť v sporáku, alebo sa pozrieť na jeho pasce na lovenie zveri. Nik v dedine nedokázal robiť také pasce na divé zajace, srnky, ale ani na diviaky. Na ich chytanie mal mimoriadny zmysel.

Veľmi často sme sa vracali z lesa, pravda, vždy v neskorých nočných hodinách, s nejakou divinou v žochu. Bolo to v rokoch, v tých päťdesiatych - šesťdesiatych, keď sa nám iného mäsa neušlo.

- A potom nie aby si ponúkol chlapca vínom, - ozvala sa zavše starká pred našimi odchodmi do pivnice. – Na pitie vína má ešte moc času, - dodala akoby na vysvetlenie.

Môj starý otec Kara, keď nemal inej súrnej roboty vo vinohrade alebo okolo domu, rád sa motkal alebo vysedával v prešovni svojej pivnice s valenou tehlovou klenbou. Vždy keď vstúpil do prítmia prešovne zapálil sviečku a pudovo sa rozhliadol, či je všetko tak ako to tu naposledy nechal. Či je na mieste dubový stôl s lavicou a dvoma ťažkými dubovými stoličkami a či sa nejaká cudzia ruka nedotýkala pýchy jeho pivnice, mohutného švábskeho prešu, ktorý zdedil po svojom otcovi. S upokojením sa trošičku pokochal v preše zdobenom maľovanými farebnými kvetmi, prečítal si meno otca vryté do hrady preša - Michal Kara – a vzápäť vrhol pohľad aj na rok jeho zhotovenia švábskym majstrom zo susednej dediny, na číslo 1885. Potom s horiacou sviečkou v ruke zišiel štyrmi schodmi do pivnice a do sklenenej tekvičky natiahol víno zo suda, čo potom prichytil ukazovákom a napustil do litrovej fľašky.

- Ty zjedz tieto pagáče a proti smädu jablko, - riekol mi sediac už pri dubovom stole.

Starý otec najprv iba ochutnal víno a keď sa presvedčil, že je také aké má byť, vypil za pohár na jeden dúšok. Potom si starostlivo ušúľal cigaretu a s pôžitkom ťahal dym do pľúc.

Ja som sa díval na tlejúcu cigaretu medzi jeho prstami. Ukazovák a stredný prst na pravej ruke mal žltý od nikotínu.

- Veľa fajčíš, veľa piješ, - pokúsil som sa napodobniť starkin hlas a starkine slová.

- Á, - mávol rukou. - Radšej mi povedz, o čom ti mám rozprávať.

- O tvojej vojenčine, o veľkej vojne, - riekol som bez rozmýšľania. - O tom, ako sa ti podarilo ostať nažive…

- Veru, chlapče, mňa aj dva razy minula smrť… namojpravdu aj dva razy. Ale o tom som ti predsa už niekoľkokrát vyprával…

- Nech, - vzdoroval som. Chcel som príbeh počuť aj napriek tomu, že som ho poznal doslova naspamäť.

- Nuž, ako som ti už pár raz vravel, v štrnástom roku som bojoval na srbskom fronte ako pešiak cisárskej a kráľovskej armády. Uver mi, bol to najnebezpečnejší front zo všetkých frontov veľkej vojny… Tí Srbi spolu s Bosniakmi sa nedali… Bojovali ako draci… Bránili si každý každučký meter… Tie bojiská boli jatky… Krv tiekla potokom… Šrapnelmi zranení, roztrhaní vojaci zomierali vo veľkých bolestiach… Meno dediny Krupanj do smrti nezabudnem… Tam som padol do zajatia, čert aby to vzal…

Doslova som vedel, čo po tejto kliatbe povie starký. A presne to aj povedal: - Sturm! – zreval náš veliteľ nemecky, lebo veliaca reč v armáde bola nemčina. A Sturm znamená: útok! Všetci sme so vztýčenými bajonetmi bežali proti bosnianskym nepriateľom. Bol to krutý boj muža proti mužovi.

Starý otec potom hovoril o tom, aké osudové nešťastie ho vtedy postihlo: potkol sa a padol na zem. V tom momente už stál nad ním mohutný Bosniak so zdvihnutým bodákom s úmyslom prebodnúť ho. - Nezabi ma, bratku! – starý otec skríkol na plné hrdlo. Nepriateľ sa na momentík zháčil, nebodol, iba svoj bajonet silne pritlačil k starkého prsiam. - Ty ni si Maďar? - zrúkol. - Ja som Slovák! – zakričal hlasito starý otec. Bosniak v tom pekle prenáramne strašne zahrešil, pravou rukou zdrapil starého otca za golier a celou silou ho postavil na nohy. Potom ho drsnými údermi do chrbta sácal pred sebou smerom k svojim.

- Vidíš, synček, takto som si zachránil život, - zopakoval mi už dávno známu vetu. - Vďaka slovenskému jazyku… aj s nepriateľmi sme sa dohovorili… Ja som mal šťastie… preveliké šťastie… Padol som do zajatia, neskôr ma potom vymenili za srbských zajatcov.

- No dobre, ale ako si sa vyhol smrti aj druhýkrát? – opýtal som sa ho už ani neviem po koľký raz.

- Však aj to poznáš, - naplnil pohár vínom a odchlipol si z neho. – To sa stalo už doma, v devätnástom roku, v lete, v čase najväčších prác na poliach. Však v škole sa aj ty budeš učiť o komunistickom vodcovi Bélovi Kunovi, šľak aby ho trafil tam kde je, a o jeho prekliatej republike. Nikdy nezabudnem, v prvých septembrových dňoch boli ešte ohromné horúčavy. Roboty bolo vo vinohradoch a na poliach habadej. Raz som celé popoludnie pluhom okopával kukuricu a v podvečer, keď som zastal s vozom na dvore, čakali ma traja neznámi mladí muži v kožených kabátoch a s pištoľami za opaskami. Hodne neskôr som sa dozvedel, že týchto bitangov ľudia nazývali Leninovými chlapcami. Títo všetko, ale opravdu všetko, čo videli, brali, rabuvali, dokonca aj ľudí vraždili…

Starý otec sa na chvíľku odmlčal, aby si opäť upil niekoľko glgov vína.

- Sedliačisko, dole z voza! - zreval na mňa jeden z tých nevolaných návštevníkov, - pokračoval starý otec. – Náš Tanácsköztársaság potrebuje tvoje kone aj tvoj voz. A naviac tvoj voz plný potravín. Vieme, že vy, naničhodní sedliaci, schovávate všetko, čo potrebuje naša republika, náš proletariát… Mäso, slaninu, vajcia, ovocie…

Aj teraz som dopredu vedel, ako reagoval na tieto slová môj starký. Povedal toto: - Páni, prišli ste na zlé miesto… Nemáme žiadne zásoby, iba toľko potravín, aby sme hladom nepomreli… A nemôžem vám dať ani tieto dva kone, lebo bez nich som nič…

Tí traja sa pustili do starkého. Bili ho, kopali hlava-nehlava. A revali: - Keď nedáš podobrotky, vezmeme nasilu… Aj vzali. Všetko jedlo, čo len našli. Dobitého nevládneho starého otca vyhodili na voz a celou cestou mlátiac kone ho odvliekli do neďalekého Ostrihomu.

- Synak, neuveríš mi, v Ostrihome ma vojenský súd odsúdil na trest smrti obesením. Obesením a nie zastrelením! A to bolo moje obrovské šťastie. Mali ma na druhý deň popoludní obesiť a potom dlho nechať visieť všetkým na výstrahu… Ale neobesili, lebo im to zmarili vojaci rumunskej armády, ktorí v noci obsadili Ostrihom. Tanácsköztársaság aj tu padol… zmizol… rozplynul sa ako dym… Ešte v tú noc sa rozutekali aj Leninovi chlapci … - zasmial sa starký nútene a siahol po nedopitom pohári.

V to neskoré popoludnie sme pomaly, mlčky kráčali od radu pivníc domov do dediny. Šikmé lúče zapadajúceho slnka nás citeľne ohrievali. Starký občas hodil po mne zrakom, aby sa presvedčil, či nezaostávam, či s ním držím krok.

X

S príjemným pocitom som sa viezol v starom rozheganom trabante k starým rodičom. Už som mal za sebou tabuľu s názvom obce, odkiaľ sa spúšťa cesta miernym svahom až po autobusovú zastávku. Tu som zabočil doprava a v tom momente sa predo mnou vynorilo dobre známe námestie s pomníkom mojich padlých rodákov v prvej veľkej, ale aj v tej druhej, ešte väčšej vojne. Pred krčmou, ako vždy, ani teraz nechýbali o stenu opreté bicykle. Živo bolo aj pred obchodom s potravinami, kde sa vyhrievala na slnku skupinka klebetiacich žien. Postrehol som, všimli si ma. Určite prehodili slovko-dve aj o mne.

Zastal som tesne pred bránou podlhovastého sedliackeho domu mojich starkých. Za bránou dávny kamarát, vlčiak, akoby vycítil, že prídem, čakal ma, skákal na bránu a vrtel chvostom.

Z domu vyšla stará mama, otvorila mi bránu. Vystúpil som z auta, miernym úklonom som ju pozdravil. Pristúpila ku mne, objala ma okolo krku a pobozkala na líce. V momente sa pridal aj vlčiak, skákal na mňa, štekal a olizoval mi ruku.

Auto som odstavil na dvore. Cez predné sklo som ešte zočil, že aj starý otec ma ide privítať. Kráčal pomalými krokmi po čistučkom, do poslednej smietky vyzametanom dvore.

Tvrdo, chlapsky sme si podali ruky. Skúmavo sa mi zahľadel do tváre. Dlho sa na mňa pozeral. Mal som dojem, akoby niečo hľadal v črtách mojej tváre. Možno myslel na svojho syna, na môjho otca, a tým pádom nemohol nemyslieť na Sibír, odkiaľ sa jeho syn nevrátil.

- Si už hotový chlap! – ťapol ma po pleci. - Poďme dnu! - objal ma okolo drieku a jemne tlačil smerom do domu.

V kuchyni bolo teplučko a všetko po starom. Na stene nechýbali fotografie členov rodiny. Medzi nimi bol aj portrét môjho otca ako mladého muža. Pri okne visel malý drevený kríž s telom ukrižovaného Ježiša Krista. Neušlo mi, že na kuchynskom stole rozvoniaval kus údenej hrubej klobásy a domácej šunky a na okraji sporáka sa ohrievali kapustníky.

Posadili ma za stôl.

- Okoštuj, - stará mama najprv hodila rukou smerom k tanieru na stole a potom položila predo mňa kapustníky.

- Ja si dám pohárik vína, tebe nalejem kolu, aby sme si štrngli. Dobre? – ozval sa starký.

- Samozrejme, - súhlasil som.

- Tak na naše zdravie! – zdvihol starý otec pohár do výšky očí. – Povedz, ako ti chutí učiteľovanie?

- Ďakujem, dobre. Vďaka vám, že som mohol vyštudovať, - riekol som s plnými ústami.

- Ale, nechajme to, - mávol rukou starký. – Dôležité je, že sa máš dobre.

- Áno, mám sa dobre, nič mi nechýba, - upokojoval som mojich hostiteľov. Zamlčal som, že bývam v internáte, kde vychovávam nespratných chalanov a kde sa aj stravujem, lebo z platu mi nestačia peniaze na podnájom. Ešte by ma ľutovali a určite aj peniaze strkali do vrecka.

- A na ženenie ešte nepomýšľaš? - pridala sa do rozhovoru starká.

Tváril som sa, akoby som otázku ani nepočul. V tom momente náš sluch zachytil akési škrabotanie na dverách. Starká vpustila dnu psa a cez otvorené dvere vbehla aj mačka. Chvíľku sme sa venovali našim zvieratkám.

- Predsa by si sa mal už oženiť, - trvala na svojom starká.

- Áno, chodím s dievčaťom, - uistil som ju.

Obidvaja sa navidomoči tešili tejto správe.

- Ženenie sa nie je maličkosť, poriadne si to premysli, - varoval ma starký a zdĺhavo rozoberal výhody manželstva.

Starká na každú jeho vetu prikyvovala: veru, veru, je to tak, máš recht, mrmlala si polohlasne popod nos. Vlastne prikyvovala všetkému inému, čo povedal starký, áno, áno, dávam ti za pravdu, tak je to dobré a tak sa to aj patrí.

Aj keď sme sa nemohli do vôle porozprávať, začal som sa pomaly lúčiť. Čas ma súril, o desiatej som musel byť už v internáte, aby som skontroloval, či sa každý žiak dostavil do domova a hlavne, či je už v posteli.

Starí rodičia ma ako sa patrí vyprevadili až k autu. Nechýbali dojímavé objatia, bozky a nemohol som si nevšimnúť ani starkine slzami zarosené oči. Rýchlo som vhupol do auta, naštartoval, zamával a vyrazil z dvora.

V internáte ma nečakalo nič nepríjemné, všetko bolo ako má byť pred nočným odpočinkom. V spálňach som poprial chalanom dobrú noc a pozhasínal všetky svetlá.

V služobnej izbičke som si trošku uťahaný aj ja ľahol. Vypol som lampu a privrel viečka, ale predspánkové myšlienky mi v hlave rozvírili spomienky na starkých. Stretnutie a vôbec celý pobyt s nimi bol pre mňa viac než príjemný. Bol aj uspokojivý. Mali by sme sa častejšie stretávať… Mal by som ich častejšie navštevovať…

…Starý otec zomrel pred štyridsiatimi dvoma a stará mama pred tridsiatimi šiestimi rokmi.