Starca celú noc dusilo, pokašliaval a nepokojne sa prehadzoval na posteli. Staroba ho necháva hore, oči mu otvára. Po polnoci, keď už nevydržal ďalej ležať, niekoľkokrát vstal, prikyvkal sa do kuchyne, aby si ušúľal cigaretu.

V tom nočnom hlbokom tichu sediac tesne pri šporáku začul, ako na povale šantia pištiace myši. Mal by som si zaopatriť mačku, napadlo starca, veď myši mi pomaly rozhryzú celý dom. Rýchle však tento svoj nápad mávnutím ruky odohnal: dom aj bez mačky stopercentne vydrží do jeho smrti. A potom možno donesená cudzia mačka by tu ani neostala. Úporne premýšľal nad tým, odkedy je salaš bez mačky. Nemohol si spomenúť ani na to, či tá ich posledná mačka zdochla, odišla sama od seba, alebo ju niekto jednoducho ukradol.

Starec sa šuchtavými krokmi vrátil do izby. Zaspal najviac ak na niekoľko minút, keď sa strhol na dunenie kanónov a svišťanie guliek, čo váľali ľudí ako kosci pšenicu. Vystrašene sa posadil, spustil nohy z postele a vopchal si ich do obnosených sandálov. Potom siahol po starej ošúchanej tabatierke, ktorú iba dóznou nazýval, aby si ušúľal ďalšiu cigaretu. Jeho hrčovité prsty dobre nacvičenými pohybmi, pudovo vybrali z tabatierky akurát také množstvo tabaku, aké bolo treba, ani o steblo viacej či menej, aby ho potom šikovne nasypali do cigaretového papierika a zabalili. Zalepiť slinami papierik bol už pre starca práve taký pôžitok ako samotné poťahovanie dymu do pľúc. Na chvíľku sa mu zamarilo, že je znovu pri Done, pred tým posledným, osudovým útokom a patrí medzi nemnohých šťastlivcov, ktorí prežili to peklo, hrôzy a utrpenia a vrátili sa domov. S horkým úsmevom si pomyslel na to, že aj v ďalekom Rusku si šúľal cigarety, presnejšie usušené listy zo stromov ukladal do novinového papiera a snažil sa ušúľať čosi, čo by sa podobalo cigarete.

Do izby nazreli cez muchami zašpinený oblok prvé slabé slnečné lúče. Noc pomaly odchádza na odpočinok, zamrmlal si starec popod nos. Aj kohút zakikiríkal, oznámil salašu, že prichádza nový deň. Rozhodol sa, že vstane z postele. Načo by aj polihoval, beztak by už oka nezažmúril, len by nehybne ležal na posteli ako drevené poleno.

Starec vyšiel na dvor, aby sa - ako zavše - najprv rozhliadol po salaši a potom sa pustil do obvyklých úloh nového dňa. S hrôzou zistil, že spod šopy chýba fúrik z oceľového plechu s gumeným kolesom. Ten by bol ešte vydržal možno aj sto rokov, dumal starec znechutene. Nedávno mu zmizol ošúchaný, rozheganý bicykel, na ktorý už ani nemal odvahu vysadnúť, ale tlačiac ho vedľa seba, či skôr opierajúc sa oň, si na ňom privážal v dedine zakúpené pre neho prepotrebné veci. Ktosi si odniesol aj jeho rebrík na povalu a odteraz na salaši niet už ani fúrika. Pravda, musí uznať, ani ho nepotrebuje. Bolo to pradávno, keď na ňom vyvážal hnoj z maštale. A zmizlo mu mnoho iných vecí. Veď vo svete salašov nie je tajomstvom, že ľudia zavše vycítia, komu sa blíži koniec a kto je ten, kto už nikdy nebude potrebovať pozemské veci.

Starec sa s horkosťou pozeral na prázdne miesto po fúriku a nesmierne ľutoval, že neposlúchol manželku, ktorá mu radila, aby fúrik predal. Bol ešte v dobrom stave a on ho skutočne už na nič nepoužíval. Aj to si jasne pamätá, kedy ho manželka navrávala na predaj fúrika, lebo o niekoľko dní neskôr náhle odišla na pravdu Božiu. Bolo to asi pred rokom a pol, keď ho nechala osamote. Týmto fúrikom som teraz dostal nové upozornenie, dumal starec s trpkosťou v srdci.

Otvoril dvierka na murovanom kuríne a vypustil sliepky na dvor. Nasypal im trochu zrna a nalial čerstvej vody do plechového kŕmidla. Z pivnice vyniesol krabicu mlieka a vošiel do kuchyne, aby si tam nalial do hrnčeka. Sklamane zistil, že mlieka je sotva do polovice. Navyše mu ani akosi nechutilo. Napadlo ho, že by mal zájsť do dediny do obchodu po mlieko, po chlieb a kúpil by si aj kúsok lacnej salámy. Petrolej na svietenie mu ešte vystačí a má plnú krabicu zápaliek. Iné ani nepotrebuje. Je pravda, z mizerného družstevného dôchodku mu na iné veľmi ani nevystačí. Peniažky majú svoje miesto: odkladá ich na svoj pohreb. Ešte dobrú chvíľu sa motkal po dvore, okolo domu i v kuchyni, keď si uvedomil, že je streda, čiže deň, keď do týchto končín chodieva poštár. Ako vždy v stredu aj teraz si celkom vzrušený sadol na dvore pod velikánsky orech kráľovský a čakal. Už skoro rok a pol od smrti manželky každú každučkú stredu čaká na poštára ako na spasenie.

Starec videl svoje deti naposledy na manželkinom pohrebe. Dvaja synovia a dcéra apaticky sedeli s ním v kuchyni, nedôverčivo zazerali jeden na druhého, nikto z nich nemal odvahu pozrieť sa vlastnému otcovi do očí. On sa iba zdvorilo opýtal, či by niekto z nich nemal chuť presťahovať sa do dediny, kde je v miestnej agrofarme za celkom slušné peniaze roboty habadej… Predal by salaš a spolu by si v dedine kúpili veľký dom… Je ich viacej na predaj… Starší syn mu podráždene vmietol rovno do očí, že za nič na svete by neopustil hlavné mesto, kde má dobre platenú ľahkú prácu, pohodlný panelový byt a kde aj decká čaká sľubnejšia budúcnosť ako tu, pánubohu za chrbtom. Mladší syn najprv s vážnou tvárou iba hmkal, potom utrúsil niečo také, že potrebuje čas, porozmýšľa a dá otcovi vedieť… Dcéra bola rozhodná: neďaleko hlavného mesta, vo veľkoobci majú velikánsky dom. Všetko ich tam viaže, pracoviská, škola, priatelia. Iné bydlisko ani nemôže prísť do úvahy…

Keď starec dva či tri mesiace po pohrebe začal chorľavieť a keď sa začali strácať veci zo salaša, napísal list mladšiemu synovi. Požiadal ho, aby sa ako dobrí súrodenci dohodli, kto z nich by ho prijal k sebe. Samozrejme, nešiel by s prázdnymi rukami. Predal by salaš, role i vinicu, čo by vydalo možno aj cenu nového lepšieho auta…

Starec na odpoveď nemusel dlho čakať. Mladší syn mu oznámil, že sú si vedomí svojej povinnosti a vo veľmi blízkej budúcnosti rozhodnú o jeho osude… Odvtedy však nič, žiadna zvesť… Asi sa ešte stále rozhodujú. On odvtedy každú stredu vysedáva pod orechom a čaká. Poštár raz mesačne určite príde na salaš, keď mu prinesie penziu. Vtedy už zďaleka s úsmevom kričí: peniaze idú do domu. Inokedy, keď zo vzdialenejšej poľnej cesty zbadá starca postávať pred domom, širokým mávaním mu naznačuje, že nemá nič pre neho.

Starcovi plynul mesiac za mesiacom bez toho, že by okrem poštára cudzia ruka siahla na kľučku jeho dverí. Na jeseň sa zastavilo pred salašom terénne auto a vyskočil z neho mladík. Precedil cez zuby, že ho poslal sociálny výbor obecného úradu, aby sa ho opýtal, či niečo nepotrebuje. Chvíľku uvažoval, či by sa mladíkovi úprimne nemal priznať, že by potreboval pomoc, bolo by načim opraviť strechu domu, lebo zateká. On už na ňu vyliezť nevládze, ale nedokáže už ani obrobiť vinohrad, jeho ruky sú na motyku priveľmi slabé. Nevedel vyrieknuť, že nevládnosť ho privádza do zúfalstva, choré telo ho znervózňuje, slovom, cíti sa pod psa, je na konci svojich síl… Nie, nič nepotreboval. Napriek tomu o niekoľko dní zastal na dvore traktor s vlečkou, priviezol mu zopár polien dreva na zimu. Na jar sa opäť prišiel opýtať mladík zo sociálneho výboru, či nepotrebuje nejakú pomoc. Nepotrebuje, ubezpečil ho, aj sám si nejako poradí. Vtedy ešte dúfal, že sa skôr-neskôr nasťahuje k niektorému zo svojich detí.

Starec sedel pod košatým orechom na drevenom hokerlíku a pozeral sliepky, čo voľne behali po dvore a kutrali sa v prachu. Občas zdvihol zrak smerom ku križovatke, kde sa zbiehala poľná cesta s cestičkou vedúcou k jeho salašu. Okolo obeda sa konečne v diaľke na poľnej ceste objavila postava. Starec vstal a úporne pozeral na približujúceho sa muža. Poštár sa na križovatke na chvíľočku zastavil a ako veľakrát, aj teraz pravou rukou široko zamával, nie, nič pre vás nemám, potom pokračoval vo svojej ceste. Starec sa meravo za ním díval, až kým sa úplne nestratil z jeho zraku.

Horko-ťažko vstal z hokerlíka a neistými krokmi sa priblížil k malému stohu na dvore, vytrhol z neho chumáč slamy a napichol ho na paličku. Vybral z vrecka zápalky. Horiaci chumáč potom pridržal k drevenej latke na spodnej časti strechy domu. Keď sa presvedčil, že oheň vzbĺkol a pomaly sa šíri po streche, rozhodnými krokmi zašiel do komory, kde mal už dávno prichystaný hrubý povraz so slučkou na konci. Vyšiel s ním na dvor a teraz už pomalými krokmi, ako človek, ktorý má času neúrekom, podišiel k hokerlíku pod majestátnou korunou orecha. Zastavil sa pod ním. Zdvihol zrak na spodné hrubé, silné konáre a s vďakou v srdci myslel na otca, ktorý práve v deň jeho narodenia vysadil tento prekrásny strom.