V poslednom, spoločnom salóne Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku a Slovenského inštitútu v Budapešti s názvom Kor/ridor začiatkom júna prezentovali tri nové publikácie z rovnomennej edície.

Predstaveniu diela Miroslava Michelu V labyrintoch Trianonu sa ujal historik Csaba Katona z Historického ústavu Maďarskej akadémie vied (MAV). Ako uviedol, autor publikácie reflektuje o. i. na to, ako si dva národy významné udalosti spoločných dejín vysvetľujú inak: kým Trianon v Maďarsku znamená koniec niečoho a ide predovšetkým o tragický príbeh, zatiaľ na Slovensku je začiatkom úspešnej etapy. Z toho pritom vyplýva, že oficiálne historiografie dvoch štátov v minulosti často neviedli dialógy, ale každá si povedala svoje, dokonca ani v odbornej terminológii sa nezhodli. Je to pritom pochopiteľné, veď – ako konštatoval Cs. Katona – otázka Trianonu nie je iba súhrnom faktov, ale z obidvoch strán je zároveň aj emotívnou záležitosťou. „Približne od rokov politického prevratu môžeme hovoriť už o dialógu aj v tejto otázke, k čomu prispejú aj publikácie edície Kor/ridor, pritom nie vždy sme toho istého názoru. To by ani nebol reálny prístup, ale to áno, aby sme našli tie styčné body, o ktorých môžeme hovoriť bez akejkoľvek podráždenosti,“ dodal historik. Rečník ako prínos diela M. Michelu hodnotil okrem iných to, že autor vzhľadom na svoj vek je už schopný pozerať sa na danú tematiku s určitým nadhľadom, pričom popri prístupe k známym historickým faktom z iného zorného uhľa nedominuje v jeho diele popisný štýl, skôr nadhodí vždy ďalšie a ďalšie otázky a nenazdáva sa, že je znalcom jedinej, „celej“ pravdy. „Z prístupu Miroslava Michelu k našim spoločným dejinám napriek rozdielom môže čitateľ pochopiť rovnako postoj slovenskej aj maďarskej historiografie. Dúfam, že o 50–100 rokov o tomto diele budeme tvrdiť, že je začiatkom procesu, v ktorom sa navzájom približujú naše paralelné príbehy,“ dodal Cs. Katona.

Pod lupu výskumníka Spoločenskovedného ústavu MAV Zoltána Gábora Szűcsa sa dostala publikácia autorského páru Evy Kowalskej a Karola Kanteka s názvom Uhorská rapsódia. Podľa Szűcsa počas čítania tohto diela bolo najviac vzrušujúce tiež práve to, že jeden, už známy životopis, resp. život mohol spoznať z úplne iného hľadiska. Z histórie rodiny Hajnóczyovej si opäť musel uvedomiť – na čo aj širšia maďarská odborná obec často zabúda –, že maďarská kultúrna a jazyková identita nie je totožná s uhorskou, tzv. hungarus identitou, pritom práve v prípade Hajnóczyho je tento rozdiel rukolapný. „Nepatrí medzi silné stránky maďarskej historiografie znázornenie takej etnickej a kultúrnej rôznorodosti, a zároveň náboženského prenasledovania v rámci Rakúsko-uhorskej monarchie, aké plasticky podáva autorský pár prostredníctvom dejín jednej rodiny, ktoré sú zároveň aj akýmsi detektívnym príbehom,“ uviedol ďalej Z. G. Szűcs, ktorý pritom vyzdvihol aj dôležité kultúrno-historické aspekty a súvislosti publikácie, akými sú napríklad pietizmus, alebo slobodomurárstvo.

Dielu Józsefa Demmela s názvom Uhorská vlasť, slovenský národ sa na prezentácii venoval odborník László Matus z Archívu Maďarských železníc (MÁV). Zdôraznil, že v tomto Demmelovom diele je významné aj to, že prináša texty od autorov z druhej línie slovenského národného hnutia a nie z prvej. V živote a tvorbe Jána Palárika, Jozefa Viktorína a Jána N. Bobulu boli aj značné rozdiely, ale zároveň niekoľko vecí ich aj spája: všetci traja boli katolíci, v určitej etape svojho života sa viazali na Pešť-Budín a patria do tzv. Novej školy peštianskej, ktorú podľa Matusa slovenská historiografia nekanonizovala ako slovenské národné hnutie. O Novej škole peštianskej existujú v historiografii dve striktne rozdielne základné názory. Podľa prvého – ktorý je bližší maďarskej historiografii – vyvíjala reálnu politiku, keď sa získaním slovenského zemianstva a vytvorením vrstvy slovenských mešťanov sa snažila vytvoriť slovenskú spoločnosť, pričom sa približovala k maďarskej politickej elite. Na rozdiel od prvého podľa druhého postoja činnosť Novej školy bola kontraproduktívna a v podstate nemala žiadny pozitívny prínos pre Slovákov. Matus pritom upriamil pozornosť na názor Demmela, podľa ktorého Nová škola peštianska, ako taká neexistovala ako jednotný smer, ani na štrukturálnej, ba ani na informatívnej úrovni. Nemala celokrajinskú sieť, ani svoje členstvo a nemala ani jednotnú ideológiu. Jeho prívrženci boli podľa Demmela predstavitelia alternatívy prvej línie slovenského národného hnutia a môžeme ich nazvať zástancami slovenského ústavného politického smeru v Uhorsku. Ďalším dôležitým tvrdením Demmela je, že napriek reálnym šanciam na maďarsko-slovenský dialóg v rokoch 1860 takéto tzv. alternatívne politizovania môžeme v podstate nazvať utópiami. Matus ďalej zdôraznil, že pri hodnotení činnosti významných činiteľov tejto doby nesmieme zabudnúť, že z hľadiska identity konfesia mala väčší význam, než národnostná príslušnosť.

Na prezentácii informovali návštevníkov, že uzrel svetlo sveta už aj 6. a 7. zväzok edície Kor/ridor, ktoré obsahujú štúdie maďarských historikov o Ľudovítovi Štúrovi v maďarčine, resp. v slovenčine.

(csl)

Foto: csl