V Maďarsku od roku 1964 oslavujeme 11. apríla, na deň narodenia významného básnika Attilu Józsefa, Deň poézie. Na mnohých miestach sa konajú stretnutia básnikov s čitateľmi, prezentácie nových zbierok básní, recitačné stretnutia... My prinášame ukážku z tvorby našich poetov.

Juraj Dolnozemský
Tulák medzi svojimi

Zabudnutý básnik,
čo dušu si topíš v alkohole,
a tak sa túlaš
v každodennom nepokoji,
ako z lásky vylúčená
sirota,
a hľadáš svoju osobitosť,
podstatu,
tie však
v očiach iných
sú ti už odcudzené,
a vidia tvoje hriešne
bosé nohy,
a na nich
tie tmavé povrazy
cítia čas po tebe,
ten tvoj vzdor neschopný,
i ten svet dookola,
a v ňom teba
oko do čierna zobrazí.

*

Eva Fábiánová
Zomieram na život

sedím v samom strede
v centre ničoty
kde vtáky na chvíľu prídu
vietor švitorí

pod mihajúcim neónom
skrýva sa nová tvár
pretvarujeme sa
neustále nám chýba žiaľ

zomieram na život

*

Imrich Fuhl
Sám

zostal som sám
sám proti samote
do voľnosti
uväznený

nádej mám len
na beznádejnosť
vysmievajú sa mi
prázdne steny

zhasnem svetlá
duše a tela
slepý ťa hľadám
v temnotách snov

celú noc spomínam
len a len na teba
modlím sa k láske
počuješ poď

*

Veronka Halušková
Tebe

Neviem kde si
pamiatky na teba však zostali
zapísané u mňa
na neviditeľnej tabuli
spomienok.

Zostávaš
ako lúče večerného slnka
ktoré sa s poslednou námahou
snažia dať teplo
až prichádza tma.

Nebola to láska s veľkým L
iba krátky valčík
posledný
v ktorom sa aj teraz krútim
bez teba...

a zostávaš
ako zomierajúca nádej
posledný.

Túžba ma nebolí,
nebudeme svoji, ani
sme neboli.

*

Veronka Halušková
Sen

Biela izbička, plná
duchov, strašiacich
pamiatok čo veľkými
kvapkami krvácajú
do života.

V strede malého stola
váza
s bielymi ľaliami
spievajúcimi
zimnú baladu.

V malom kresle sedí
zaspávajúca duša
so sklonenou hlavou.

Čierna izbička –
a v nej naveky zaspáva
študentský život.

*

Oldřich Kníchal
Ikaros

Prvé krôčiky
a prvý pád
koľkokrát ešte
triumf ťažoby
Ten rojko
hlavu má
až kdesi v oblakoch
Iba raz
ohúri svet
keď vojde
do báje
A zem bude mu ľahká

*

Oldřich Kníchal
Pri jasličkách

Už vyšla hviezda
nebo
hlaholí hosana traja
králi poznášali
dary pastieri
priniesli zvesť
ovečky schúlili sa
v košiari uzimený
Mesiáš zanariekal
na slame

Po chotári
sa ponevierajú vlci
striehnu
na syna človeka

*

Alexander Kormoš
Báseň sen

Ostal som ti verný,
túžba ma nebolí,
nebudeme svoji, ani
sme neboli.

Celá si sa vo mne
premenila na sen; dva
životy žiješ ako moja
báseň.

Jeden žiješ vo mne,
ten druhý mimo mňa.
Kedy sa ten jeden
druhému vyrovná?

Keď sa raz vyrovná,
premením sa na sen.
Zo mňa bude básnik,
z teba bude báseň.

*

Gregor Papuček
Iba človek

Uleteli štebotavé pesničky,
opustili svoje teplé hniezda:
srdce dievčat, srdce chlapcov pilíšskych.
Ligocú sa na nebeských hviezdach.

Tak sa asi námorníci rozhodnú
opustiť loď, keď ju hltá more.
Tak uletia asi duše z útrob tiel,
keď tie hynú beznádejne choré.

Vôkol všetko ako dávno, známe je:
mach je mäkký a tvrdé je kamenie,
iba teplé srdcia osud schladil.

Na slovenskú pieseň vietor skladá rým,
celý chotár dýcha duchom slovenským,
iba človek – svoju dušu zradil.

*

Gregor Papuček
Vitaj!

Ach, každodenné znovunarodenie,
krok zo tmy do svetla,
lúštenie skreslených snov,
obrazov bláznivej fantázie,
čo súženie či túžby
v mysliacej sivej hmote
vytvorili!

Ach, biely ranný jas,
ty nádejný a milý,
čo nám svet zo dňa na deň
osvetľuješ,
a pozbavuješ nás
falošných ilúzií!

Ach, negácia tmy,
zrušenie slabosti a bezvedomia,
dopad slnečných lúčov
na inovať,
vitaj u nás
každučký deň hneď zaránky,
vitaj,
a neprestaň
sa denne opakovať!

*

Pavol Samuel
Aprílový list básnikom

Nuž, chlapci, len sa držme pera!
Nech nám ho skepsa nezožiera.
Ani apríl, čo stále veje,
nech nám ho z ruky neodveje.

Hoc právo má aj vyvrheľ,
aj pach sa šíri z hustých hmiel,
hoc mŕtvych smútia vo zvone
a vôľa naša ochromie.

No hne sa novšia ku vzletu,
možno sa uzly rozpletú.
Duch vašich viet mi odvetí:
– Poďme si zavše v ústrety!

Za aprílom máj príde zvodne
a nad nami sa opäť zodnie.
Hoc bijú nás: čas, duch i los,
my povznesme sa nad chaos!