Sotva ju uvidel, srdce sa mu rozbúšilo vzrušením, od prekvapenia zmeravel a ostal stáť nehybne ako socha. Musí veriť vlastným očiam, predsa čo vidí, to sa mu nesníva. Pozerá na podlhovastú tvár, obdarenú jemnými črtami, pekne formované pery a trošičku vyhrnutý nos. Potom sa jeho zrak na niekoľko okamihov zastaví na polodlhých, jemne zvlnených, no trošičku už sivejúcich gaštanových vlasoch. V nasledujúcom okamihu už skúmavo hľadí na ženinu blúzku s krátkymi rukávmi a véčkovým výstrihom, ktorý zvýrazňuje oválne plecia, pružné prsia a do hneda opálenú a aj napriek prvým dotieravým vráskam ešte vždy hladkú pokožku.

Žena otvorila zámok na kufri, zdvihla dvere a tašku spod pazuchy rýchlym pohybom šmarila do vyleštenej audiny. V zapäť sa náhle prudko zvrtla.

Ich pohľady sa stretli.

– Ježišmária! Jozef? Ty si to? – Pozerá sa žena celá udivená.

Muž prikývol. Trošku sa aj zháčil, že ním zbožňovaná osoba si nie je celkom istá, s kým má do činenia. Že by sa na neho nepamätala? Mohlo by sa to vôbec stať? Nemohlo. Predsa z jeho mysle sa mu nikdy nevytratila najdrahšia a najmilšia žena na svete. Kdeže! Spoznal by ju, čo by ju bol čas zmenil hoci aj na nepoznanie.

– Júlia! Julka! – Nadšene vykríkol, pristúpil k nej, objal ju a celou silou si ju privinul k hrudi.

– Zadusíš ma, Jožko, pusť ma, – usmievala sa. – Aká náhoda, že sme sa stretli! No nie? Po toľkých rokoch! A práve tu! – Gúľa očami a veľavravne sa pozerá dookola.

Stoja medzi autami na parkovisku pri Východnej železničnej stanici. Odtiaľto vidia aj na vysokú budovu nemocnice, na jednu z najvyšších sklenených budov v meste. Obidvaja dobre vedia, že za nemocnicou sa začína námestím nazývaný rozsiahly park, na okraji ktorého onoho času bývali v internáte. Na tú budovu odtiaľto nevidieť, ale na kúsok mestskej zelene áno.

– Náhodné stretnutia neexistujú, – riekol Jozef rozhodne so širokým úsmevom. – Zišli sme sa asi preto, aby sme sa spolu ešte raz mrkli na… – nedopovedal. Najradšej by sa bol otvorene priznal, že najväčšie želanie celého jeho doterajšieho života je práve toto stretnutie. Nemôže byť teda náhodné. Veď ide o stretnutie so spolužiačkou, do ktorej sa zbláznil, smrteľne zamiloval. Bola to šialená, bezhraničná láska, o ktorej celá škola vedela, ešte aj učitelia im fandili. Každý bol presvedčený, že po maturite, keby aj cigánčatá z neba padali, sa určite zoberú. Nestalo sa tak. Z jeho viny. Všetko zbabral on.

Dlhá, jednoposchodová budova internátu. Toho času na prízemí bývali chlapci, na poschodí dievčatá. Naľavo od nej, v druhej rohovej budove, je aj teraz espresso, ktoré medzi sebou Šenkom nazývali. Na druhej, na pravej strane, iba uzučká ulička delila ich internát od vysokej budovy, sídla strany, ktorú vo dne v noci strážili ozbrojení muži v rovnošatách. Vysoká budova tam ešte stále stojí, ale papaláši a strážnici sú už het. Oproti straníckemu domu sa aj dnes vypína druhá budova Opery, menej ozdobná, no rozmermi oveľa väčšia ako je tá pôvodná v centre mesta. Tu oni, pravda, preveľmi zriedka so závisťou počúvali tučné operné speváčky a spevákov a za celý svet by sa neboli prestali držať za ruky.

Po krátkej prechádzke okolo nemých svedkov, nemých ozdôb ich šialenej lásky sa rozhodli pre Šenk. Posadili sa za stôl ako kedysi dávno, keď si zriedkakedy mohli dovoliť vypiť malinovku alebo malú kávičku.

– Dovoľ, aby som ťa presne po tridsiatich štyroch rokoch pozval na… Čo by si rada? – Riekol Jozef slávnostne.

Júlia nechcela nič iné, iba presne to, čo aj toho času, presso kávu a pohár sódy. Jozef bol k sebe oveľa veľkorysejší, predsa takáto nečakaná radosť sa musí zapiť, objednal si teda poldeci whisky a fľašku kvalitného anglického piva. Medzitým Júlia otvorila svoju malú taštičku, chvíľku sa v nej kutrala a nakoniec vybrala trošku už ošúchané fotografie.

– Toto je manžel, – ukazovákom ťukla na fotku muža s chudou tvárou a veľkou plešinou na hlave. – A toto sú moje deti. Deti? – Uškrnula sa. – Veď dcéra je už lekárkou a syn vysokoškolským pedagógom, ako jeho otec. Pravda, manžel je už vedúcim katedry a kandidátom vied.

Jozef siahol po poháriku, nedočkavo prevrátil do seba poldecák a zapil ho niekoľkými veľkými glgmi piva.

Júlia s jemným úsmevom brala na vedomie Jozefov počin. Whisky s pivom? Manžel aspoň nepije, dumala o svojom mužovi, aj s jeho výplatou ona gazduje, a čo je najdôležitejšie, nepodvádza ju. Och… toho času život by bola dala za tohto muža, dumala ďalej a v mysli sa prežehnala.

– Máš rodinu? – Spýtala sa po chvíľke so sileným širokým úsmevom.

– Nemám. Už trinásť rokov som rozvedený, – mávol muž rezignovane rukou.

– Tvoja exmanželka bola iste pekná žena… Môžem hádať? Modrooká blondínka… štíhla… priemerne vysoká… Nemáš náhodou jej fotku?

Jozef by sa bol najradšej na plné ústa rozrehotal. Ešteže jej fotografiu! Teší sa, že sa na ňu už takmer ani nepamätá. Od rozvodu, presne trinásť rokov, ju ani raz nevidel, chvalabohu, podarilo sa mu ju úplne vytrieť z pamäti. Ako keby ju nikdy ani nebol poznal, už vôbec na ňu nemyslí, ani v dobrom, ani v zlom.

– Bola to priemerná ženská, nič viacej… Áno, blondínka…Tisíce takých vidieť všade, kam sa len človek pozrie… Žiadne zvláštne stvorenie…Dvanásť do tucta… Nič, ale opravdu nič…

Júlia ihneď vycítila, že svojimi otázkami dostala Jozefa do pomykova, rozhovor začal naberať nežiadaný a pre muža až nepríjemný smer.

– Nemohli by sme sa trošku prejsť po parku? – spýtala sa tak trocha koketne a vľúdnym pohľadom sa zahľadela Jozefovi do očí, ktorý sa v rozpakoch hniezdil na stoličke.

– Veľmi dobrý nápad, – siahol po ženinej ruke a silne ju stisol.

Júlia stisk opätovala a dlaň si nechala v jeho ruke.

Ruka v ruke vykročili zo Šenku smerom k stredu parku, kde onoho času takmer každý deň sedávali na niektorej z lavičiek, aby celé hodiny hľadeli jeden druhému do očí a aby sa jednostaj do závratného úmoru láskali. Tu, v tomto parku, pod týmito stromami ich spútavali tajomné sily, proti ktorým nemohli, ale ani nechceli bojovať. Načo by aj, veď boli najšťastnejším párom na svete.

– Čo sa týka tohto parku, nič sa tu nezmenilo, iba lavice sú akési čistejšie, zachovalejšie, – poznamenala Júlia.

– Možnože práve na tejto sme toho času sedávali, – Jozef ukázal rukou smerom k najbližšej lavici. – Poď, sadnime si.

Obaja zmĺkli. Sedeli tesne vedľa seba, natoľko tesne, že sa ich stehná silne dotýkali. Jozef siahol po Júliinej ruke, naklonil sa k nej a vtisol jej na vlasy jemný bozk. Keď aj objatie ženiných rúk postupne mocnelo, bozkal ju už silnejšie na krk a vzápätí pohľadal perami ústa milovanej bytosti. Zuby ženy sa poddajne pootvorili a prijali nežne ponúknutý bozk. Júlia sa tesnejšie pritúlila k mužovi, jednou rukou mu objala krk, druhou driek. Jozef posmelený úspechom čoraz tuhšie, dobyvačnejšie objímal ženu, vášnivo ju bozkával, dlaňou prechádzal po kedysi tak dobre známych krivkách a pokúsil sa cez blúzku dotknúť sa aj jej pŕs.

– Jozef, majme rozum, – zasmiala sa Júlia a vzápätí sa vymanila z mužovho objatia. – Správame sa ako nejakí puberťáci, – dodala so strojeným hnevom.

Zmĺkli. Zmocnil sa ich akýsi smútok. Jozef zdvihol zrak smerom k budove internátu, v ktorej, ako sa pred chvíľou aj sami presvedčili, už ani nie je internát. Je však krásna, obnovená. Čas nikto nemôže zastaviť, dumá s horkosťou v srdci. Júlia sa ukradomky pozrela na svoje zlaté hodinky a zhlboka si vzdychla.

Neskoré popoludnie ubehlo ako voda, pomaličky sa na mesto zakráda súmrak a dvíha sa vetrík, prinášajúci silnú lipovú vôňu.

Dvojica sa zdvihla z lavičky. Jozef opatrne objal Júliine plecia a pery znovu pritisol na jej ústa. Jazykom však narazil na silne zovreté zuby a po chvíľke musel vycítiť, že jej mäkké pery sa rozhodne zovierajú a vytláčajú jeho postupne sa vzdávajúci jazyk.

– Drahá moja, – ozval sa muž a po chvíľočke zopakoval: – Drahá moja…

Muž a žena ruka v ruke kráčajú k parkovisku. Jozef mlčí, Júlia sa sťažuje, že celé predpoludnie vyučovala a po vyše sto kilometrovom šoférovaní sa dostala sem už neskoro popoludní. Takmer nič nestihla, ani nakúpiť, ani zariadiť. Mala naplánované, alebo aspoň dúfala, že sa ešte pred úplným zotmením dostane domov. To však už čert vzal!

– Julka, vždy som veril, že sa raz stretneme, – ozval sa muž tichým hlasom.

– Nerada šoférujem, hlavne potme nie… nevidím dobre, – pokračovala žena vo svojich výhovorkách.

– A môj sen, moje želanie sa splnilo, som nesmierne…

– Navyše najhoršie je, že cestou sa ešte musím zastaviť v Eurocentre, sľúbila som manželovi, že mu donesiem pravé šampanské, francúzsky syr a šunku. Musí to byť, zajtra oslavujeme jeho narodeniny…

Júlia už otvorila dvere, chystala sa nasadnúť do auta, keď v poslednej chvíli vrhla pohľad na stŕpnutého muža. Nešťastník jeden, dumala s bôľom v srdci. Táto kedysi zbožňovaná osoba ešte stále nechápe, že toho času nie rozum, ale pudy im velili a že je všetko už neodvolateľne minulosťou. Bolo čo bolo. Pristúpila k nemu, detsky ho objala, pobozkala na obidve líca a v tom momente sa usadila za volantom. Naštartovala a cez otvorené okno prehodila:

– Dávaj na seba pozor, Jožko, a maj sa pekne! – kývla na rozlúčku a pomaly namierila k východu parkoviska.

– Aj ty si dávaj… pozor, – šepol tichučko, – aj ty sa maj… aj ty… aj…

Jozef stojí uprostred parkoviska pribitý k zemi, nehybne ako stĺp a uprene hľadí za zmiznutým autom. Nechce veriť vlastným očiam. Ani im neverí, všetko toto sa mu iste iba sníva…