Pri príležitosti Dňa poézie sme sa spýtali niektorých slovenských literátov a učiteliek slovenskej literatúry, ktorú báseň Alexandra Kormoša by ukázali takej osobe, ktorá jeho tvorbu nepozná.

Odpovedá univerzitná pedagogička, bývalá vedúca Katedry slovenského jazyka a literatúry v Segedíne Katarína Maruzsová Šebová:

„V baladicky ladenej básni Topoľ (Polyfónia, 1981) Alexander Kormoš poeticky stvárňuje skutočný príbeh o vyrúbaní bujného topoľa, (…) „rastúceho na Pažiti, pri vápencových peciach. Topoľ bol taký hrubý, že ani dvaja chlapci ho nemohli oblapiť.“ Autorova charakteristika nekaždodenného topoľa odznelá v rozhovore s čitateľmi naznačuje, že akiste ide o zmýtizovaný strom, ku ktorému ho viažu osobné spomienky, ako aj mnohých Pilíšanov, ktorí ho mali radi a vídavali ho ešte v jeho plnej kráse. Topoľ svojou výnimočnou urastenosťou patril medzi dominantné orientačné body prostredia, preto s jeho strácaním sa z dohľadu ostalo po ňom prázdne miesto ako memento jeho pominutia, čo okoloidúcich, zvyknutých na jeho vzhľad napĺňalo pocitom ľútosti. Topoľ je symbolom vápenárskeho života pod Pilíšom, plynúcim v jemne sa kúdoliacom vápennom prachu z peciek, ktorý sa usádzal na jeho listoch, ako na vlasoch a na celom tele vápenárov. V ich blízkosti prežíval podobný osud ako aj oni, boli odkázaní na seba, predsa ho vyťali samí vápenári, a to z praktických dôvodov. Potrebovali ho ako palivo do peciek, kvôli lepšiemu živobytiu. V mojom prečítaní posledná strofa „Ale ten topoľ keď rúbali, / prajúc si väčší kus chleba, / stratili z modrosti neba.“ symbolizuje akoby zánik živej bytosti, ku ktorému sa dopustilo z núdze. Podľa mojej mienky účastníci tohto aktu kvôli vykonávaniu symbolickej zrade voči stromu museli pociťovať výčitky svedomia. Navyše ako hlboko veriacich mužov mohol trápiť aj pocit viny, veď im topoľ poskytoval chládok v horúčavách, popritom bol okrasou prostredia.

V balade po previnení hrdinu zákonite nasleduje trest. V našom príbehu trestom môže byť strata „z modrosti neba“, pod čím medzi inými možno rozumieť stratu božskej náklonnosti voči previnilcom. Interpretácia básnických obrazov však môže byť rôzna, v závislosti od vedomostí a životných skúseností vykladača. Máme k dispozícii autointerpretáciu tejto kultickej básne od jej autora, z ktorej citujeme niektoré myšlienky:

„Modrá farba je tu symbolom slovenskosti, ako jedna z farieb slovenskej zástavy, ktorá farba ju odlišuje od maďarskej zástavy. V druhej strofe sú však skryté aj farby maďarskej trikolóry: žeravá ruža, bielunké vápno ako duša, zelený topoľ, z ktorých červená a biela farba prislúcha aj slovenskej zástave. To znamená, že Slováci a Maďari nielen v zástave majú niečo spoločné (bielu a červenú farbu) ale mnoho spoločného je v ich dejinách a kultúre.“

Poet v tejto básni uplatňoval symboliku farieb, v ktorej identifikujeme aj jeho kladný prístup k dvom národom: Slovákom a Maďarom, zakladajúcom sa na spoločnej historickej minulosti.”

Celú báseň si môžete prečítať tu:

Alexander Kormoš: Topoľ

V prekrásnom pilíšskom údolí

vyrástol bujarý topoľ.

Z vápenných pecí sa kúdolí,

na listy sadá mu popol.

Raz ho však vyťali, spálili,

vykvitla žeravá ruža.

Získali chlebíček spanilý,

bielunké vápno, jak duša.

V húštinách čistili dúbravy,

pálili krpaté chrastie,

všetko, čo zbytočne rastie.

Ale ten topoľ keď rúbali,

prajúc si väčší kus chleba,

stratili z modrosti neba.