V Pesterzsébete na terase pod oknami knižnice Csili sa konala 27. mája beseda so spisovateľkou, prekladateľkou, dramatičkou a nádejnou režisérkou Margitou Garajszkou. Stretnutie zorganizovali spoločne slovenské samosprávy XX. a II. obvodu Budapešti. Voliči a stúpenci týchto dvoch volených zborov sa na zaujímavej a zábavnej besede usadili okolo stola a najprv pozorne počúvali.

Potom sa rozhovorili a podelili sa o svoje myšlienky. Napokon sa otvorene vyjadrovali o tom, s akým nadšením prijali zvesť o tomto stretnutí, ako aj o plánoch do najbližšej budúcnosti. Každý z prítomných si pochvaľoval, že sme sa konečne dožili pokojnejšieho obdobia, keď sa síce nevrháme jeden druhému do náručia, ale už sa môžeme osobne stretnúť aspoň v rozpätí jedného, alebo aspoň pol metra. Vonku dokonca vidíme jeden druhému do tváre a nielen oči nad rúškami rôznych tvarov a farieb. Dokonca sa môžeme jeden na druhého usmievať, ba aj navzájom si úsmev opätovať.

Kedy a prečo sa narodila Bobuľa

V mene organizátorov účastníkov besedy privítala predsedníčka slovenského voleného zboru Pesterzsébetu Alžbeta Árgyelánová. Prezradila, že posedenie nadväzuje na literárny seriál, ktorý začala samospráva ešte v predchádzajúcom volebnom cykle so zámerom prezentovať literatúru Slovákov v Maďarsku. Zo strany poslaneckého zboru samosprávy XX. Obvodu Budapešti, Pesterzsébetu bola prítomná predsedníčka Výboru pre školstvo, kultúru, mládež a informatiku, poslankyňa Katalin Feketeová.

Margita Garajszká je pre tých, čo si viac pamätajú, známa ako nohatá recitátorka na detských slovenských recitačných súťažiach. Medzitým vyrástla na mladú dámu. Po maturite na slovenskom gymnáziu v Budapešti vyštudovala slovenský jazyk a literatúru na Univerzite Komenského v Bratislave, kde jej profesorka na hodinách umeleckého prekladu dala úlohu prekladať novely súčasných slovenských literátov do maďarčiny. Ako povedala počas besedy, nechce prekladať ako na bežiacom páse. Iba také dielo sa podujme sprostredkovať do _aďarčiny, ktoré ju patrične osloví, v ktorom nájde to, o čo by sa chcela podeliť aj s čitateľmi neovládajúcimi slovenčinu. Do slovenčiny však zatiaľ nechce prekladať, veď jej materinským jazykom je predsa maďarčina. Hoci maturovala na slovenskom gymnáziu v Budapešti, hlbšie zoznamovať sa so slovenským literárnym jazykom začala počas štúdia na vysokej škole v Bratislave. Vtedy začala aj písať svoje prvé novely v maďarčine. Medzičasom prišla na to, že nepozná lexiku, ktorú používajú slovenské deti. Preto si kúpila detský časopis a na jeho poslednej strane bola uverejnená výzva na napísanie rozprávky pre deti. V ponuke boli rôzne témy. Jedna sa mladej tvorkyni zapáčila a rozhodla sa napísať krátky príbeh a stvorila Bobuľu. Rozprávkovú knižku Bobuľa krstila autorka pred desiatimi rokmi.

„Prezradím veľké tajomstvo. Dievčatko Bobuľa som, samozrejme, ja,“ potmehúdsky sa usmievala autorka, ukazujúc na nohaté blonďavé dievčatko na titulnej strane. Zároveň dodala, že v rozprávke sú popísané jej zážitky z detstva. „Kto ma pozná, alebo aspoň trocha pozná Dabaš-Šáru, vie, že sú tam tie miesta, ktoré sú v Šáre, že môj starý otec a moja stará mama sa veľmi podobajú starým rodičom z rozprávky, že kamarát Bobule Šafi dostal meno po mojej mamičke, ktorá sa volala za slobodna Šafraneková. Svoju prvú rozprávku, je to zvláštne, som vlastne napísala po slovensky. Pritom tieto zážitky sa mi ušli viac po maďarsky ako po slovensky, lebo s kamarátmi v detstve som sa častejšie rozprávala po maďarsky, ako po slovensky. Keď sa knižka objavila, nadšene som ju viezla domov. Ukazovala som pyšne na svoj výtvor, prečítajte si ju. Pre mojich doma to však bolo ťažké. Nerozumeli slovenskej knižke. Vtedy som sa rozhodla, že knižku preložím, aby si ju mohli prečítať aj moji maďarskí kamaráti z detstva. Dievčatku som aj po maďarsky nechala meno Bobuľa. To je zároveň slovenské slovo, ktoré sa naučí aj malý maďarský čitateľ. Aspoň týmto spôsobom rozširujem slovenskú kultúru. Musím ale prezradiť, že pre mňa bolo prekladanie vlastnej knižky úplne novou skúsenosťou, pričom som už mala prekladateľskú prax. Počas prekladania svojej knižky som sa cítila úplne slobodná. Mohla som si dovoliť hocičo! Len s autorkou, teda sama so sebou, som sa musela dohodnúť. Veľmi ma to bavilo. Inak som však pristupovala k tlmočeniu myšlienok známeho a uznávaného autora Pavla Vilikovského! To je iná zodpovednosť. Aj iná výzva.“

Účastníkom debaty autorka prezradila, že Bobuliným príbehom postavila vlastne pamätník svojim starým rodičom, ktorí už nie sú medzi nami. Počas zrodu maďarského variantu Bobule si musela autorka a zároveň prekladateľka uvedomiť, že niektoré vtipy, nápady sa nedajú preložiť a tak sa obe knižky odlišujú. Maďarskú verziu môžeme považovať za „bezočivý“ preklad, počas ktorého bolo všetko dovolené.

Drevený princ rozpovie Bartókov príbeh

Knižka o Bélovi Bartókovi sa zrodila o dva roky neskôr, tiež na podnet jednej výzvy, išlo o snahu spoločnosti Bratislavský rožok, o vznik rozprávkových príbehov o známych ľuďoch, nejakým spôsobom spätých s Bratislavou. Margite Garajszkej sa ušla inšpiratívna osobnosť skladateľa Bélu Bartóka. Príbeh porozpráva po maďarsky drevený princ, ktorý môže byť bližší detskej dušičke. Do slovenčiny ho preložila renomovaná prekladateľka Jitka Rožňová, ale napriek dokonalému prekladu autorka M. Garajszká zaplakala. To nie sú jej myšlienky, nie sú to jej slovné zvraty. Nikdy by svoje vety tak nepovedala! Vtedy sa rozhodla, že svoje diela bude nielen sama písať, ale aj prekladať. O ďalšie dva roky sa dostala do rúk detského čitateľa Bobuľa a Ignác, napísaná zároveň po slovensky, aj po maďarsky. Ako prekladateľka si Margita Garajszká pochvaľovala slobodu ako možnosť tvorby počas prekladania dramatických diel pre potreby divadelnej scény. Najmä, ak sa môže podieľať na zrode inscenácie dramaturgicky, a ešte radšej režijne. Tvorba besedujúceho hosťa slovenských samospráv XX. a II. obvodu Budapešti v tejto oblasti nadchla väčšiu časť publika na terase Csili. Veľa sa vypytovali na ďalšie plány spisovateľky, dramaturgičky, režisérky a pozorne počúvali, čo zamýšľa, na čo sa chystá, čo možno budeme vidieť najbližšie. O tvorbe mikrosituácií, tvorivej kríze, „patchworkovej“ technike písania. Hovorila aj o minulých skúsenostiach, režisérskych i hereckých, či na scéne Slovenského divadla Vertigo, či na scéne Maďarského národného divadla, kde bude Vertigo opäť vystupovať. Ba aj o spolupráci s Jókaiho divadlom v Komárne. Úryvky z knižiek v podaní autorky boli dojemnou ukážkou textu i dramatického prejavu Margity Garajszkej.

Erika Trenková

Foto: autorka