Prednedávnom sa na radosť zástancov liečivej sily byliniek či zariekacích formúl po viac ako desiatich rokoch opätovne objavila dvojjazyčná publikácia Márie Žilákovej Ľudové liečenie Slovákov v Maďarsku. Druhé vydanie 462 stranovej knihy vydalo opäť Vydavateľstvo – Editura Ivan Krasko v Nadlaku.

S publikáciou Ľudové noviny dostali možnosť vypytovať sa na pradávne schopnosti Slovákov v Maďarsku liečiť neduhy za pomoci liečivých byliniek, liečebných praktík, ba aj zariekacích formúl, medzi ktoré patria „zaklínačky, začitovania“ a jednoduché modlitby s ochrannou a preventívnou funkciou. Už dávno nebolo možné túto publikáciu zohnať. Obrovská masa informácií, ktoré táto knižka obsahuje, je nekonečným bohatstvom našej národnosti v Maďarsku, na ktoré môžeme byť právom hrdí. Tým viac, že používanie liečivých byliniek vo forme čajov, sirupov, sušených koreňov, listov a plodov opäť prežíva renesanciu.

– Knižka obsahuje také množstvo informácií, že sa, podľa môjho názoru, dá používať priam ako príručka ľudovej medicíny Slovákov v Maďarsku. Vy ste odborníčkou na slovenský jazyk a literatúru. Ako ste sa k ľudovému liečiteľstvu dostali?

– Tieto výskumy som robila od roku 1975. Bol to nápad, ktorý mi vnukol po skončení môjho tretieho odboru, keď ma povolali na katedru slavistiky v Budapešti. Do vedeckého života som vstupovala ako dialektologička, preto som si myslela, že by som mala skúmať niečo, o čom sa nepísalo, čo nie je ošúchané. Myslela som si, že budem zapisovať mená liečivých rastlín. Aj som začala zbierať terminológiu používanú medzi našimi Slovákmi. Odtiaľ sa to začalo rozvíjať. Najprv som urobila rozhovory doma, so svojimi rodičmi, aby som vyskúšala ako budú na to ľudia reagovať. Pripojila sa aj teta, bolo to predsa len v rodinnom kruhu. Z knižky napokon vysvitne, že môj záujem o ľudové liečenie bol prítomný v mojom podvedomí z detstva, ktoré som prežila vo Veľkom Bánhedeši. Pamätám si mamine zákazy zbierať po ceste „dijakie vražbi“, farebné skielka, papieriky, handričky, ktoré by sa mne boli hodili do garderóby mojej bábiky, také veci, ktoré upútajú pozornosť dieťaťa. Odôvodnenie zákazu bolo racionálne, veď zahodené veci môžu byť špinavé, plné bacilov, preto môžu spôsobiť infekciu. Až neskôr, keď už som sa vedome venovala výskumu ľudového liečenia, som pochopila podstatu zákazu. Najmä predmetmi zahodenými na rázcestí sa niekto chcel zbaviť nejakého neduhu. Ľudia verili, že ten, kto zahodený predmet zodvihne, vezme na seba aj chorobu. Moja stará mama z otcovej strany bola tiež liečiteľkou. A to sa vedelo. Ba mi kedysi aj riaditeľ budapeštianskeho žiackeho domova, pán Danko, povedal, keď stará mať prišla do reči: „Tvoja stará mať, ňaňa, vedeli volač.“ Neskôr, keď som pri výskumoch prešla väčšiu časť terénu a prečítala základnú literatúru, som usúdila, že stará mama mohla byť pravdepodobne „mastiarka“, mala status medzi ľudovými špecialistami obce. Dnes by sme ju pomenovali masérkou. Po skončení univerzitného štúdia som sa rozhodla venovať lingvistike na podnet záhady, ktorú už asi nikdy nerozlúštim: bol to názov rastliny bolehlav, ktorá rástla v Bánhedeši na mieste známom kedysi ako „svinskí pľac“. Stará mama z matkinej strany ma v detstve upozorňovala, aby som nevdychovala vôňu rastliny podobajúcu sa na kôpor, lebo ma bude bolieť hlava. Ako nádejnú lingvistku ma zaujímala motivácia vzniku názvu byliny. Než som sa v sedemdesiatych rokoch rozhodla zapisovať slovenské názvy liečivých bylín, už po bolehlave v Bánhedeši nezostalo ani stopy. Na mieste, kde sa vyskytoval hojne, urobili ihrisko a zmizol bez stopy. Ja som podľa svojho úmyslu začala zbierať názvy rastlín a ľudia mi začali rozprávať o magických postupoch. Možno aj preto, lebo to bolo zakazované. Veľmi veľa vecí je archaického pôvodu. Napríklad používanie pijavíc na liečenie je známe od staroveku, z Egypta. Okrem toho sa traduje, že keď pijavice vyplávajú na povrch vody, bude pršať. Je priam div, že to ľudia uchovávajú ešte aj v 21. storočí. Keď som už mala pozapisované niektoré informácie z tej – ktorej lokality, tak som sa vedela na dané veci poopytovať aj v inom regióne. „Já nevím, já som len čula“, tak mi neraz odpovedali, než sa rozrozprávali.

Materiál o liečení z 29 lokalít

– S bylinkami a technikami liečenia „putujete“ po mnohých oblastiach Maďarska, obývaných Slovákmi. V koľkých regiónoch ste napokon skúmali názvy liečivých rastlín a techniky, ktoré používali?

– Myslím si, že nikto nie je doma prorokom, preto som začala dialektologické výskumy na tému terminológia liečivých rastlín v zadunajských slovenských lokalitách. Všetkých lokalít, kde som zbierala materiál, je spolu 29. V tejto publikácii sú okrem Zadunajska, bakonských obcí, okolia Tatabáne, pilíšske obce a Šára, Severné stredohorie od Matry po Nové Mesto pod Šiatrom, cez Novohrad, Bukové vrchy a Zemplín. A tiež Dolná zem. Zvlášť kapitolu som venovala svojej rodnej obci, Veľkému Bánhedešu. V sumarizácii som sa venovala špecifikám ľudového liečenia Slovákov v Maďarsku a jeho miestu v tradičnej kultúre našej minority.

– Pomohlo vám počas zaznamenávania problematiky aj rodinné zázemie?

– Rozhodne mi bolo nápomocné aj neskôr, keď išlo o chúlostivé javy a potrebovala som podklad na „vydolovanie údajov“ z pamäti informátorov. Žiaľ, k systematickému skúmaniu ľudového liečenia Slovákov v Maďarsku došlo oveľa neskôr ako k spracúvaniu iných oblastí našej tradičnej kultúry. Bohatý materiál a skutočnosť, že ide o vedomosti, ktoré boli toho času oficiálnym zdravotníctvom, ba aj verejnou mienkou zaznávané, odsudzované a hrozilo nebezpečenstvo, že sa táto časť kultúry stratí bez stopy, ma doviedli k tomu, aby som zmenila metodický prístup a zapisovala všetko, o čom na túto tému informátori vypovedajú. Nechcela som selektovať. Svojimi radami mi pomohli slovenskí aj maďarskí odborníci, ako metodicky a všestranne zbierať a spracúvať materiál. Historická spoločnosť lekárov, do ktorej ma pozvali a od ktorej som sa veľa naučila z hľadiska metodológie, má špeciálne oddelenie ľudového liečenia.

– Niektoré materiálne pamiatky sú však nenávratne preč...

– Už prvé kontakty so skúsenými odborníkmi poukázali na to, čo sa na tomto poli nenahraditeľne zmeškalo: doklady materiálnej kultúry, predmety používané v ľudovom liečení sa už nenájdu v takom počte, aby sa dala z nich urobiť zbierka, prípadne výstava. Len ojedinele sa zachovali tégliky, ktoré sa používali na skladovanie mastí z „apatieky“, či vybavenie pôrodnej babice z poslednej fázy jej účinkovania. To sa zachovalo na Santove v rodine. Ja sama vlastním ako rodinnú relikviu jelenie parožky, ktoré sa používali v ľudovom liečení v 18. storočí na prípravu prášku z jednorožca. Jeden informátor mi v r. 1993 daroval trokár používaný pri liečení zvierat. Možno by sa niekde ešte našiel prístroj na sekanie žilou alebo sklenené poháriky, banky či „banke“. A to by bolo asi všetko.

– Kedy ste zozbierali vaše doteraz posledné informácie?

– Juj, ani neviem... Aj potom, keď som túto knižku uzavrela, aj v národopisných táboroch som zbierala, napríklad v Bánhide prišli liečivé podkovy. Keď sme rozvinuli kontakty v oblasti ľudovej viery, tak sa otvorili a všeličo ďalšie bolo doplnené. Tam mi vstupovali do liečivého postupu modlitby k patrónom rozličných chorôb.

„Parom uderí, stojí tam čert s puškú“

– Mali ste možnosť 2. vydanie doplniť?

– Žiaľ, nebolo to možné. Pritom by sa mi bolo žiadalo. Od vydania prvej publikácie totiž uplynulo 12 rokov a odvtedy sme objavili ďalšie zaujímavé informácie. Aj dnes by sa dala téma rozoberať. Okrem toho, nemôžem tvrdiť, že sedemdesiate roky, keď som začala zbierať materiál, boli práve ideálnou chvíľou. Dôvody boli rozličné. Zariekacie formuly sa zachovali len zriedkavo. Liečenie zariekaním sa muselo konať tajne. Text nemohol počuť ani samotný pacient, inak by liečebný úkon nebol účinný. Ťažko sa získavali údaje o čiernej mágii. Veľmi chúlostivou témou je aj odháňanie plodu a ľúbostná mágia, ktorá sa napája na ľudové liečenie v širšom poňatí. Keď mi informátori rozprávali, ako sa zaobchádzalo s dievčinami, ktoré otehotneli mimo manželstva, s prespankami, ako ich napríklad na Santove priviazali o chvost koňa a toho potom pohnali po celej dedine, len som sa pozerala. Hanbila som sa pýtať. Potom som mala aj takú skúsenosť v Bukových vrchoch, keď ma skoro porazilo, že osvetárka vstúpila do rozhovoru s informátorom. Osopila sa na neho, že povery sú škodlivé a koľko práce ich stálo vykynožiť ich. A on, Ander Suchý sa volal, sa potom odmlčal. To mi ešte prezradil, že ich naučili rodičia, pod ktorý strom sa môže človek postaviť a pod ktorý nie, keď ho zastihne v lese búrka. Pod nesprávnym – „bo parom uderí, tam stojí čert s puškú“. Spojil rôzne historické obdobia, slovanskú mytológiu s kresťanskou a novodobým výdobytkom. Fantastická výpoveď!

Pod aký strom sa postaviť sa dozviete v knihe Ľudové liečenie Slovákov v Maďarsku, ktorú opäť vydalo Vydavateľstvo Ivana Kraska. Túto publikáciu, ktorá sa teší veľkej obľube zo strany laickej i odbornej verejnosti, bude voľne nasledovať 6. zväzok Bánhedešských zošitov o ľudových liečiteľoch, pôrodných babiciach, holičoch – felčiaroch, kováčoch s liečivými podkovami. O tom sa však budeme zhovárať po prezentácii bánhedešskej publikácie. Možno o rok.

E. Trenková

Foto: autorka