Najnovšia jubilejná publikácia slovenskej školy v Békešskej Čabe je štvrtá v poradí. Prvá, s názvom Ročenka Všeobecnej školy a gymnázia s vyučovacím jazykom slovenským v Békéšskej Čabe, vyšla v roku 1974. Jej redaktorom bol inšpektor Juraj Hankó, zodpovedným vydavateľom vtedajší riaditeľ inštitúcie Ján Chlebnický.

Nasledujúca, Pamätnica – 50 rokov békeščabianskej slovenskej školy a kolégia, bola vydaná až o 25 rokov neskôr a tretia, Z pokolenia na pokolenie, sa zrodila roku 2009. Najnovšia pamätná kniha školy uzrela svetlo sveta v tomto roku. Redaktorkou a zodpovednou vydavateľkou posledných troch publikácií je súčasná riaditeľka Edita Pečeňová. Ďakujeme jej i učiteľskému zboru, že si našli čas na prípravu a vydanie jubilejných kníh. Veľmi si to vážime.

Je potrebné zdôrazniť opodstatnenosť a význam spomienkových publikácií. Okrem toho, že sú vzácnymi historickými dokumentami školy, slovenského školstva a národnosti v Maďarsku, je možné používať ich pri riešení súčasných školských problémov a úloh, ako aj v samotnom vyučovacom procese. Treba tiež spomenúť ich emocionálny vplyv, ktorý v žiadnom prípade nemôžeme podceniť. Vyvolávajú spomienky a tým sa posilňuje pocit spolupatričnosti ku škole a národnosti.

Určite to tak bude aj teraz – ako to bolo v mojom prípade – pri prečítaní a prelistovaní tejto knižky.

Publikácia je dvojjazyčná (slovensko-maďarská), keďže mieni osloviť aj tých, ktorí slovenčinu neovládajú. Stručné anglické zhrnutia slúžia na informovanie medzinárodnej verejnosti.

Úvodná štúdia

Obsah a ciele pamätnice pod názvom 75 rokov. Jubilejná publikácia békeščabianskej slovenskej školy zhrnula redaktorka Edita Pečeňová nasledovne: „Naša jubilejná publikácia predstavuje vznik a rozvoj školy v 21. storočí. (...) Oplatí sa pozrieť do minulosti a vyrozprávať verejnosti našu históriu, predstaviť zápas národnostnej školy o prežitie a to, ako sa prispôsobila zmenám v spoločnosti a vo vzdelávacom procese.“ (s. 4)

Kniha pozostáva zo štyroch väčších častí. V prvej sú štúdie, druhá je obrázková kronika, tretiu časť tvorí ďalší vedecký článok a štvrtá obsahuje pozdravné listy partnerov. 18-stranová štúdia Michala Lásika a Edity Pečeňovej Sedemdesiatpäť rokov Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a kolégia v Békešskej Čabe je veľmi hĺbkovou a obsiahlou analýzou uplynulého obdobia od založenia inštitúcie až po nedávnu minulosť. Autorská dvojica úprimne a kriticky opisuje, resp. predstavuje zmeny v personálnych a materiálnych podmienkach i vo výchovno-vzdelávacej činnosti. Dovoľte mi na ukážku niekoľko citátov. Napr. „Na začiatku 70. rokov sa v plnej miere začali ukazovať problémy spojené s výučbou na národnostnej škole: pokles žiakov, zníženie celkovej národnostnej úrovne a s plynúcimi rokmi stále slabšie jazykové znalosti slovenského jazyka. Túto krízu prehlbujú aj nevhodné nariadenia centrálnych orgánov.“ (s. 17)

Alebo: „Naši žiaci boli vždy nútení produkovať viac práve kvôli národnostnému charakteru našej školy.“ (s. 17)

Prípadne ďalší citát: „Zmeny v maďarskom školskom systéme sa vždy citlivo dotýkali národnostných škôl, ktoré sa v domácom školskom systéme často ocitajú na periférii záujmu. Časté zmeny učebných plánov si vyžadovali neustále prispôsobovanie (...). Po vydaní nových učebníc a po ich preklade do slovenského jazyka sa viackrát stalo, že kým vznikol preklad, pôvodná učebnica a jej obsah sa zmenili alebo bola zo zoznamu učebníc vyradená.“ (s. 25)

Mohla by som pokračovať v podobných citátoch, ale chcem sa – musím sa – zmieniť aj o výsledkoch, ktoré inštitúcia napriek všetkým ťažkostiam dosiahla. Žiaci a učitelia školy sa zúčastňovali na početných (a nielen národnostných) medzinárodných, celoštátnych či mestských študijných, kultúrnych a športových súťažiach, na ktorých zaznamenali veľké úspechy. Najdôležitejšie z nich – medzi nimi aj ukazovatele ďalšieho vzdelávania – sú spomenuté v pamätnici.

Priznám sa, rada by som si prečítala trošku viac informácií aj o úspechoch a problémoch súčasného života školy.

O iniciatívach riaditeľky Edity Pečeňovej a pedagógov, ktoré majú celoštátny význam v slovenskom národnostnom školstve v Maďarsku, sa autori štúdie vyjadrili skromnejšie. V tejto škole začali vydávať metodický časopis Slovenčinár, ktorý je v súčasnosti už medzinárodným dolnozemským periodikom. Škola bola iniciátorom založenia Nadácie pre nadaných, Metodického centra CSSM (dnes Pedagogické metodické centrum Slovákov v Maďarsku). Táto škola riadila spoločne s CSSM prípravu, tvorbu a vznik 96 učebníc a učebných pomôcok v slovenskom jazyku.

To všetko – ako aj viacročnú rekonštrukciu školy – popri vyučovaní a výchovnej práci, mimo vyučovacích hodín a mimoškolskej činnosti.

História a súčasnosť sľubne sa rozvíjajúcej materskej školy je predstavená zvlášť. Text doplňujú fotografie, ktoré nám umožňujú spoznať, v akom estetickom a modernom prostredí prebieha vzdelávanie. V súčasnosti fungujú v materskej škole štyri skupiny s maximálnym počtom sto detí.

Dúfame, že prevažná väčšina z nich sa zapíše aj do prvej triedy našej slovenskej školy a podarí sa tým splniť pôvodné ciele založenia škôlky, vtedy ešte predškolskej prípravy.

O čom rozprávajú fotografie v časti Ako sme sa menili?

Jubilejná publikácia je bohatá na fotografie. V tejto kapitole sa nachádza spolu 52 farebných snímok. Ak sa na ne pozorne pozrieme a budeme sa im venovať trošku hlbšie a dôkladnejšie, zoznámime sa s históriou rekonštrukcie školy.

Bol to dobrý nápad umiestniť fotografie paralelne vedľa seba, t. j. pred a po renovácii. Výstižne znázorňujú, v akom stave bola budova a ako sa menila. Z úvodnej štúdie sa dozvieme, že celková rekonštrukcia školy trvala 15 rokov a realizovaná bola v 24 etapách. Autori o tom nepíšu, ale z iných zdrojov vieme, že prevažná väčšina týchto prác prebiehala – ako sme to už aj vyššie spomenuli – počas školského roka, čiže popri vyučovaní. Chtiac-nechtiac to, samozrejme, malo vplyv aj na výchovno-vzdelávaciu činnosť, a to i napriek tolerantnému, kooperatívnemu a ústretovému prístupu pedagógov, žiakov a rodičov. Výsledkom rozsiahlej rekonštrukcie je moderná, dobre vybavená a estetická škola, ktorá vo všetkom vyhovuje požiadavkám doby. Veríme, že pekne a náročne obnovené priestory budú ešte dlhodobo obsadené slovenskými študentmi.

Pandemické obdobie

O vyučovaní počas pandémie informuje čitateľa pamätnice štúdia Edity Pečeňovej pod názvom Výučba inak. Kronika digitálnej výučby z rokov 2020 – 2021 (s. 87 – 102). Autorka v nej podáva historicky verný obraz o období, ktoré nazýva dobou „extrémnych okolností” (s. 87). Kontext je prísne vecný, až dokumentárne strohý. Dištančné digitálne vyučovanie predkladá podľa jednotlivých stupňov: nižší stupeň ZŠ (1. – 4. roč.), vyšší stupeň ZŠ (5. – 8. roč.) a gymnázium. Zároveň pripája prax a mienku učiteľov.

E. Pečeňová pritom paralelne podopiera objektívne tvrdenia subjektívnymi skúsenosťami dotyčných. Na komplexné zachytenie skutočnosti realizovala dotazníkový výskum v kruhu pedagógov a žiakov. Pri prezentovaní a analýze výsledkov použíla tri prístupy. Po jednotlivých kapitolách zvlášť zhrnie pozitíva, negatíva a rozvoj. Na základe štúdie môžeme konštatovať, že kolektív učiteľov a žiakov békeščabianskej slovenskej školy nielen úspešne zvládol veľkú výzvu – digitálne vyučovanie počas pandémie koronavírusu, ale sa z neho aj veľa naučil. Práca Edity Pečeňovej podrobne dokumentuje toto výnimočné historické obdobie, jej závery sú poučné tak pre súčasnosť, ako i budúcnosť. Dúfajme však, že už nebudeme musieť prejsť takýmito desivými mesiacmi a rokmi.

Pozdravné listy

V nasledujúcej časti jubilejnej publikácie sú uverejnené pozdravné listy partnerských inštitúcii z Chorvátska, Rumunska a Srbska. Svedčia o pravidelnej, obsažnej, obšírnej a plodnej dolnozemskej spolupráci, ktorá navzájom obohacuje žiakov a učiteľov. Dokazujú to aj pripojené fotografie. Slovensko zastupuje občianske združenie Dotyk ľudskosti a Maďarsko Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku. V živote jubilujúcej školy určite dostáva slovenská a domáca spolupráca väčší priestor. Rada by som čítala aj o tom.

Tešíme sa, že sme sa mohli zoznámiť aj s mienkou rodičov a hlavne tomu, že sú so školou spokojní. Takto zmýšľa i väčšina bývalých a súčasných žiakov (napr. technický redaktor publikácie Zoltán I. Kovács, vedúci a majiteľ tlačiarne Progresszív, kde – v náklade 500 exemplárov – knižku vytlačili, alebo Miklós Orvos, vedúci a majiteľ békeščabianskej pivárne Hrabal, ktorý prispel k dobrej nálade účastníkov stretnutia absolventov inštitúcie.

O silnom vplyve školy svedčí aj na myšlienky a odkazy bohatý doslov predsedníčky CSSM Alžbety Hollerovej Račkovej, ktorá bola tiež študentkou békeščabianskeho slovenského gymnázia.

Ďalej by som chcela upriamiť pozornosť na krásne slávnostné logo jubilejnej publikácie a osláv. Jeho farby symbolizujú podstatu inštitúcie, že ide o slovenskú školu v Maďarsku.

Na záver mi dovoľte, aby som zablahoželala 75-ročnej inštitúcii k dosiahnutým výsledkom, že napriek rôznym neľahkým výzvam naša/moja škola ešte funguje a pekne sa rozvíja. Vydržala a vyhrala „zápas národnostnej školy o prežitie“ (s. 4). Do budúcnosti prajem vedeniu, učiteľskému zboru a všetkým pracovníkom pevné zdravie, veľa sily, úspechov a predovšetkým dobrých a šikovných žiakov.

Dovidenia o päť rokov na nasledujúcej výročnej slávnosti!

Alžbeta Uhrinová-Hornoková