„Raj“ národností? – pod týmto názvom usporiadali Kruh priateľov Slovenského Komlóša, Budapeštianske slovenské odborné kolégium a Materská škola, základná škola, gymnázium a internát s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti 26. marca literárne popoludnie, hosťom ktorého bol komlóšsky rodák, spisovateľ Pavol Závada. Besedu s laureátom Kossuthovej ceny viedla režisérka, riaditeľka Slovenského divadla Vertigo Margita Garajszká.

Ako vo svojich úvodných slovách v priestoroch knižnice budapeštianskej slovenskej školy zdôraznila z pozície vedúcej Kruhu priateľov Slovenského Komlóša predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková názov besedy si „vypožičala“ od ďalšieho slávneho komlóšskeho rodáka, židovského novinára a spisovateľa Istvána Gábora Benedeka. On totiž tvrdil, že Slovenský Komlóš je akýmsi rajom národností, pretože kedysi sa v kruhu Židov rýchlo rozšírila správa, že ho obýva tolerantná slovenská komunita a preto sa začali usádzať v tejto dolnozemskej dedine, ktorá v súčasnosti je už mestom.

Na otázku ktoré sú spisovateľove prvé osobné spomienky viažuce sa k Slovenskému Komlóšu a či mu utkveli v pamäti konkrétne „obrazy“ P. Závada odpovedal: „Z detstva nemám alebo mám veľmi málo spomienok, ktoré sa neviažu k Slovenskému Komlóšu. Ako väčšina obyvateľov, aj naša rodina sa živila aj poľnohospodárstvom, nechodili sme napríklad na dovolenky, veď v lete bolo na poli najviac práce. Veľmi rád si spomínam na bicyklovanie, na Komlóši každý jazdil na bicykli, pretože v dedine boli veľké vzdialenosti, aj do školy som chodil bicyklom... Alebo na kúpele, kde bol plavčíkom Juraj Antal (Juraj Dolnozemský), ktorý určil, kto pláva už na takej úrovni, že môže už aj vo veľkom bazéne. Dodnes, keď prídem domov, idem si tam zaplávať.“ Tiež si spomenul na časy kolektivizácie, ktorá zasiahla aj ich rodinu: „Mali sme doma dva kone, Viktora a Cicu, a boli sme aj my deti, ale aj dospelí veľmi smutní, keď sme ich museli odovzdať družstvu.“ Poznamenal, že je veľmi vďačný svojej rodine, pretože mu dovolila, aby čítal, koľko len chcel. „Samozrejme, keď boli väčšie a súrne práce, aj ja som pomáhal, ale v porovnaní s väčšinou mojich rovesníkov som musel robiť podstatne menej. Občas sa aj hanbím, mohol som aj viac doma pomáhať.“ Ako ďalej uviedol, už za svojho detstva si všimol tie témy, o ktorých sa nehovorilo otvorene, napríklad dlho nechápal, o čom hovorila stará mama, keď spomínala tzv. Klosterovu chyžu. Až neskôr sa dozvedel, že to bola budova, v ktorej kedysi bol obchod židovského obchodníka Klostermayera a že aj ústredné kancelárie troch komlóšskych družstiev sídlili v bývalých domoch Židov.

Na otázku, či badá určité fázy, či zlomy vo formovaní svojej identity, spisovateľ uviedol: „Práveže spomienky na reč, ktorou sme hovorili vo mne splývajú. Ako keby sme boli odjakživa dvojjazyční, napriek tomu, že do svojich dvoch rokov som hovoril komlóšskou slovenčinou, po maďarsky som sa naučil v materskej škole. S odstupom času som si uvedomil, že v istom slova zmysle sa už aj moji rodičia pomaďarčili. Mama bola účtovníčkou, otec pracoval vo vedúcej funkcii v družstve, o práci, o našich štúdiách už hovorili po maďarsky. Slovenčinu používali vtedy, keď hovorili o hospodárení, o domácnosti a samozrejme so starými rodičmi. Ja som chodil do maďarskej základnej školy, vnímali sme to vtedy tak, že z tej bude väčšia šanca dostať sa na niektoré zo silných gymnázií. Čo si dnes už uvedomujem, že aké hodnoty a tradície sa majú zachovať, mi napríklad v puberte ani nenapadlo vedome sa s tým zaoberať. Vždy boli rad-radom konkrétne úlohy, na ktoré som sa sústredil: naučiť sa hrať na husliach, pripraviť sa na písomku z matematiky, urobiť prijímacie skúšky... My sme v užšej rodine nemali presídlencov, iba stará mama mala príbuzných na Slovensku. Niekedy prišli na návštevu, ale mňa, vtedy ešte mladíka, neinšpirovalo baviť sa s tetkou starej mamy.“ Odznela aj zaujímavá myšlienka P. Závadu, a síce ako zostať mravným tak, že sa v určitom slova zmysle dopustíme nevery. „Bol som neverný voči živobytiu našej rodiny, čo bolo z pokolenia na pokolenie gazdovstvo, ja som v ňom nepokračoval. Neverný som bol voči dedine, opustil som ju, voči náboženstvu, ktoré je už iba zvykom a aj voči jazyku. Človek si z nich niečo zanechá, niečo si váži a zachová, a to tak, aby nemal pritom pocit viny, aby sa nehanbil.“

O svojej tvorbe povedal: „Mojou osobnou pohnútkou pri písaní je predovšetkým záujem o tému, z toho mám zároveň aj radosť. Neexistuje recept na to, ako tvorím. Pri každom diele treba začať od nuly, pritom počas procesu tvorby prežívam aj vnútorné krízy, neúspechy. Písanie je individuálnym uzavretým umením, časovo a priestorovo nie som v kontakte s čitateľom. V mojich dielach sa, samozrejme, objavuje môj hodnotový systém, ale nenazdávam sa, žeby som mal napísať, čo si čitateľ o danej záležitosti má myslieť. Vtedy by som vytvoril didaktickú príručku. Občas aj trošku závidím predstaviteľom múzických umení, oni bezprostredne vplývajú na svojich prijímateľov, tieto druhy umenia môžu oveľa viac vplývať na city. Musím povedať, že na Slovensku som „rozmaznaný“. Z mojich diel najviac preložili do slovenčiny, mám dve veľmi dobré prekladateľky, Renátu Deákovú a Evu Andrejčákovú, ktoré tiež pochádzajú z dvojjazyčného prostredia. Aj s nimi, aj s ďalšími kolegami na Slovensku mám dobrý osobný vzťah, aj ocenenia som dostal na Slovensku. Myslím si, že až donedávna si kultúrna politika na Slovensku viac vážila a venovala viacej pozornosti, ale aj financií, literatúre, súčasnému umeniu, než u nás. Žiaľ, už aj v tejto oblasti vidieť negatívne zmeny.“

Počas besedy, ktorej sa zúčastnili početní záujemcovia, odzneli mnohé ďalšie názory na rôzne témy, vrátane silného evanjelického vierovyznania Komlóšanov, ako aj myšlienky o evanjelických školách, pôsobení učiteľských dynastií, komlóšskej slovenčine, slovenskom národnom cítení a výmene obyvateľstva.

V záverečnej časti stretnutia sa prítomní mohli obrátiť na spisovateľa so svojimi otázkami. Z odpovedí sa dozvedeli napríklad, ako sa P. Závada začal po sociografii venovať beletrii, že momentálne pracuje na diele, dej ktorého sa odohráva v literárnych kruhoch tridsiatych, štyridsiatych a päťdesiatych rokov minulého storočia. A že dokedy plánuje tvoriť?

„Nie som ten typ, ktorému záleží na tom, aby mu po určitom čase v každom prípade vyšla nová kniha. Ja som nikdy nemal žiadne predsavzatia, že koľko kníh chcem publikovať počas svojho pôsobenia. Nikam sa neponáhľam, píšem pomaly. Chuť do tvorenia mám, pozorne sledujem svet okolo seba. Nechcem prestať písať, lebo by to neprospelo kvalite môjho života,“ znela odpoveď hosťa príjemného marcového popoludnia.

(CsL)

Foto: autor