Na základe rozhodnutia Obecnej samosprávy v Santove v obci od roku 2021 oslavujú Deň poézie v deň narodenia slávneho rodáka Santova, básnika Alexandra Kormoša (10. apríl 1941 – 10. marec 2020).

Ešte v júli roku jeho smrti miestnu knižnicu slávnostne pomenovali po ňom, a vtedy odhalili aj jeho mramorovú pamätnú tabuľu na priečelí tejto inštitúcie. Odvtedy každý rok si v deň jeho narodenín uctia jeho pamiatku kladením vencom k pamätnej tabuli.

„Alexander Kormoš svojou tvorbou vytváral mosty medzi slovenským a maďarským národom. Vo svojich slovenských a maďarských dielach poukázal na to, že tieto dva národy dokážu žiť v mieri vedľa seba, vrátane aj tu u nás, v Santove,“ povedala pred tohoročným slávnostným aktom starostka obce Eva Csicsmanczaiová.

„My, santovskí Slováci sme si ho veľmi vážili aj preto, lebo písal také básne, ktoré boli našim srdcom blízke. Mal síce aj také básne, ktoré boli trošku kontroverzné, ale my sme ho aj napriek tomu mali veľmi radi, lebo bol našim rodákom,“ vyzdvihla predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Margita Kollárová. Následne pred kladením vencov prečítala Kormošovu báseň z roku 1990 V podpilíšskom hájku, ktorú – ako povedala rečníčka – „...napísal o našom domove, o Santove“.

O literárnej tvorbe Alexandra Kormoša sa pred desaťročiami vysokoškolský profesor, literárny kritik Aladár Králik vyjadril nasledovne:

„Kormoš je bezpochyby najmnohostrannejším slovenským básnikom v Maďarsku, človekom nepokojného srdca a prenikavého umu. Rád sa vhĺba do tajov ľudského bytia, popudený šľahá bičom ostrých slov do príživníctva, ľahostajnosti, obmedzenosti a pokrytectva, uvedomujúc si pritom aj svoju osudovú spätosť so širším kolektívom krajiny, ba i sveta.“

(la-)

Foto: autor

V podpilíšskom hájku

V podpilíšskom hájku

studienka si spieva,

do nášho potôčka

sviežu nádej vlieva.

V podpilíšskom hájku

bystrá voda tečie,

blýskajú sa vlnky

ako ostré meče.

Bystrá voda tečie

v tichom pustom poli,

plače biela skala,

že ju srdce bolí.

Biela skala, neplač,

ešte nie sme zbití,

veď si pomôžeme

v tomto klamnom bytí.

Ešte nie sme zbití,

ani nebudeme,

veď sme verné deti

našej rodnej zeme.

Veď sme verné deti

našej drahej matky,

kto si chráni svoje,

nech má život sladký.

V podpilíšskom hájku

studienka si spieva,

do nášho potôčka

sviežu nádej vlieva.

Santov 1990

(zbierka Okrídľovanie kosou, Budapešť, 1995)