V Maďarsku po 62. raz patrí 11. apríl, deň narodenia významného básnika Attilu Józsefa, poézii. Oslavujú ju nielen v školách, kultúrnych domoch či divadlách, ale aj na verejných priestranstvách formou čítania básní, recitácií a stretnutí s básnikmi. Pri príležitosti Dňa poézie prinášame ukážky z tvorby našich autorov.

Alexander Kormoš
Rozdúchať stlmený plameň

Smutná si trošičku, kráska,
tebe však svedčí i smútok,
kiežby ti svedčala láska
schovaná v hlbokých kútoch.

Nežný a zvedavý útok
pozrel sa do tvojej duše,
akéže zátišia sú to,
že sa tam nerodia ruže?

Každý má voľačo v duši,
od čoho odvahu stráca,
darmo ho nabáda krása.

Odzbrojme to čo nás ruší
rozdúchať stlmený plameň,
zakliaty do našich ramien.

*

Eva Fábiánová
Nechajte ma...

nechajte ma nečinne sa pozerať
na hrôzu okolo nás
na to ako denne zabíjajú deti
vraj na rozkaz
nechajte ma ticho sedieť v kúte
odtiaľ si vás prezerať
potom zozadu a za chrbtom
vás osočovať

nechajte ma priviesť na svet
nové myšlienky
v ktorých sa budete kochať
ale nezabudnite ich najprv autorizovať
nechajte ma porodiť deti
hoci aj tisíc

aby ste z nich mohli vychovať
„svojich ľudí”

*

Gregor Papuček
Tak učil otec syna

Tak učil otec svojho syna:
– Svoju reč, syn môj, v láske maj,
za inú reč ju nepredaj,
naším zlatom je slovenčina.

Stratiť ju je ako keď zhorí dom,
predať si ju je trest boží,
trápne je žiť v cudzej koži,
len ňou tu môžeš ostať Slovákom.

Žiaden div sa vo svete nestane,
veď len tak je to prirodzené,
keď Slovák Slovákom ostane.

Ostaň len, syn môj, verným Slovákom,
buď verný našej slovenčine,
varuj, nech ti nezhorí dom.

*

Imrich Fuhl
Čiernobiela mozaika

z prameňov rozumu
z naivnej hry citov
skladám mozaiku minulosti
a budúcnosti nášho (ne)bytia
na dvoch stranách plátna
maľujem osudy
nevinných picassovských holubíc
ktoré padajú z neba do blata
voľným rytmom reči
kráčam po podstatu
a spájam torzovité detaily
v dvojitý celok krásnej nekrásy
tak ako je čierna
na bielom svedomí
dusí ma slovné zbrojenie dneška
útok obrana sebapoprenie
chudobná paleta
premárnených farieb
naše podvedomie sa vedome
hlási k odmlčaniu jazyka
a ja predsa spievam
naraz na dvoch miestach
dvojhlasne milujem a nadávam
nenávidím a zbožňujem ľudí
dvojmo žijem – píšem
svoj rozbitý život
do zdvojnásobenej černe noci
sa vkráda žiara – nádej úsvitu

*

Juraj Dolnozemský
Ten ohník v nás

Slobodná moja rodná zem,
ty svet môj rovinný!
Si hojná, predsa túlam sa
s rukami holými.

Všade sa rodia po tebe
ľahučké jarné dni.
Prečo v nás slovo usína,
prečo nás klamú sny?

Tie sny, čo mávali nádej,
zadúšajúcu hlad,
čupia tu mnohé roky v nás
zamknuté tisíckrát.

Slobodné vánky hojdajú
tie naše ťažké klasy.
Zrodí sa niekedy sila v nás,
čo vedomie nám spasí?

Čo sa len dalo,
to všetko sme už zanedbali.
Kde je tá sila,
čo spasí nás od samozrady?

Neverím lži, že menej sme,
než predkovia naši.
Ten ohník v nás ten krutý čas
hádam len nezhasí?!

*

Oldřich Kníchal
Pri jasličkách

Už vyšla hviezda
nebo
hlaholí hosana traja
králi poznášali
dary pastieri
priniesli zvesť
ovečky schúlili sa
v košiari uzimený
Mesiáš zanariekal
na slame

Po chotári
sa ponevierajú vlci
striehnu
na syna človeka

*

Pavol Samuel
Aprílový list básnikom

Nuž, chlapci, len sa držme pera!
Nech nám ho skepsa nezožiera.
Ani apríl, čo stále veje,
nech nám ho z ruky neodveje.

Hoc právo má aj vyvrheľ,
aj pach sa šíri z hustých hmiel,
hoc mŕtvych smútia vo zvone
a vôľa naša ochromie.

No hne sa novšia ku vzletu,
možno sa uzly rozpletú.
Duch vašich viet mi odvetí:
– Poďme si zavše v ústrety!

Za aprílom máj príde zvodne
a nad nami sa opäť zodnie.
Hoc bijú nás: čas, duch i lós,
my povznesme sa nad chaos!

*

Veronka Halušková
Sen

Biela izbička, plná
duchov, strašiacich
pamiatok čo veľkými
kvapkami krvácajú
do života.

V strede malého stola
váza
s bielymi ľaliami
spievajúcimi
zimnú baladu.

V malom kresle sedí
zaspávajúca duša
so sklonenou hlavou.

Čierna izbička –
a v nej naveky zaspáva
študentský život.