V prvej polovici 19. storočia evanjelici vo Vacove, ktorí pochádzali z rôznych krajov Uhorska, ba aj spoza hraníc krajiny, dlhé roky nemali svojho farára.

Na ich nepravidelných bohoslužbách slúžil buď miestny farár reformovanej cirkvi, alebo najčastejšie zavolali evanjelického farára z Agárdu, Čomádu či z Čuváru. Už 9. mája 1836, keď sa miestni evanjelici zišli s duchovným a dozorcom čomádskeho zboru v dome maliarskeho majstra Jozefa Zemančeka, vyslovili svoju prosbu patriť k evanjelickému zboru v Čomáde ako jeho filiálka, pretože sa cítili byť „veľmi opustení“. Vedenie evanjelickej cirkvi vyhovelo ich žiadosti a takto sa ich farárom stal čomádsky duchovný Michal Esztergály.

V roku 1846, pri príležitosti osláv 10. výročia založenia zboru, práve on tu kázal po slovensky, pričom na slávnostnej bohoslužbe mal kázeň v nemeckom jazyku Ján Kollár, ktorý v tom čase slúžil v Pešti. Tento rok bol významným v živote vacovských evanjelikov aj preto, lebo v Uhorsku na trase Pešť – Vacov uviedli prvýkrát do prevádzky parnú železnicu. Vacovský evanjelický cirkevný zbor sa v tomto roku stal filiálkou peštianskeho, avšak už v roku 1847 sa osamostatnil. 1. septembra 1850 si zbor pozostávajúci zo 16, ale najviac z 20 rodín zakúpil dom na hornom nábreží Dunaja, v ktorom zriadil modlitebňu. Tu sa veriaci schádzali dovtedy, kým si v rokoch 1866 až 1868 na niekdajšom korze, na bývalej Blatnej ulici, ktorá spájala hlavné námestie so železničnou stanicou, nepostavili kostol.

Jeho projektantom bol pešť-budínsky architekt Edmund Krempe, ktorý vypracoval plány budovy v romantickom slohu, s jednou loďou, zaklenutou klenbou. Kostol, realizátorom výstavby ktorého bol vacovský stavbár Alois Cacciari, je vierohodným nositeľom symboliky evanjelickej duchovnosti. Oltárny obraz je dielom vacovského maliara Ede Töröka, zobrazuje ukrižovaného Ježiša Krista. V decembri 1866 dopravili zo Šopronu tri zvony, ktoré daroval zboru Miklós Káldy. V októbri 1868 dodal Károly Kiszely organ. Vysviacka kostola sa konala 22. novembra roku 1868, vykonal ju biskup, superintendent József Székács.

Unikátna liatinová veža kostola bola pôvodným návrhom architekta, vacovskí mešťania ju však ťažko prijali. Často bolo počuť v meste sarkastické poznámky: luteráni si postavili úhľadný kostol, avšak dokončiť ho nedokázali, peniaze im stačili iba na „deravú vežu“. Členovia cirkevného zboru ju chceli viackrát oplechovať. V súčasnosti však už nikto nechce pokryť „deravú“ kovovú vežu, viditeľnú už z veľkej diaľky, dodnes je jedinečnou v histórii architektúry kostolov v Maďarsku.

sprac. csl

Foto: autor, internet