V jednu z najhorúcejších sobôt tohto leta, 22. júla, Slovenská národnostná samospráva VIII. obvodu Budapešti spoločne so Slovenským inštitútom Budapešť (SIB) a Domom osvety a múzeom Kráľa Mateja Korvína vo Vyšehrade si položením vencov k hrobu Jozefa Karola Viktorína pripomenuli 143. výročie úmrtia tohto významného slovenského dejateľa.

– Tento rok sme sa stretli pripomínajúc si výročie po štvrtý raz, – povedal predseda Slovenskej národnostnej samosprávy VIII. obvodu Budapešti Kazimír Kápolnai na úvod slávnosti. – Okolnosti nám nedovoľujú, aby sme položili veniec k pamätnej tabuli na fasáde miestnej základnej školy vo Vyšehrade, ako tomu bolo v uplynulých rokoch, lebo v jej priestoroch prebiehajú archeologické výskumy a pamätná tabuľa bola dočasne sňatá zo steny školy.

K. Kápolnai, hoci priznal, že o Jozefovi Karolovi Viktorínovi by sme mohli dlho rozprávať, vyzdvihol len niekoľko údajov. Napríklad to, že slovenský dejateľ slúžil v tejto pilíšskej nemeckej dedinke od r. 1866 do roku 1874. Počas prvých dvoch rokov sa zoznamoval s miestom, možnosťami, ľuďmi, aby zistil, čo tu môže vykonať. Čiastočne na vlastné náklady, čiastočne z verejnej zbierky vybudoval turistický chodník zo starobylého centra obce, cez kalváriu až po ruiny hradu, prvý svojho druhu v celom Uhorsku. Jeho ďalším krokom bolo zorganizovať oslavu na pamiatku Kláry Záchovej, v 14. storočí bratom Karola Róberta zneuctenej šľachtičnej, dvornej dámy kráľovnej, čo malo za následok najkrvavejší atentát v uhorských dejinách. Dejinnú udalosť popísal vo svojej balade básnik János Arany, v čase J. K. Viktorína generálny tajomník Maďarskej akadémie vied. Organizačné schopnosti a snahy vyšehradského duchovného dospeli v ochrane ruín vyšehradského hradu až k tomu, že sa o ich zachovanie zaslúžil aj štát. V roku 1871 to bol práve János Arany, ktorý vyhlásil, že práce na záchranu budú financované zo štátnej pokladnice.

Ako Slovák a bojovník za slovenskú kultúru v Uhorsku, spisovateľ, pisateľ osvetových prác, dejateľ a mecenáš v jednej osobe bol J. K. Viktorín od r. 1850 až do svojej smrti pozývaný na vari všetky podujatia a udalosti slovenského charakteru a rázu v okolí Budína a Pešti. – Žiaľ, mnohostranné a bohaté životné dielo Jozefa Karola Viktorína si neváži súčasnosť dostatočne a jeho meno ani na Slovensku nespomínajú s patričnou úctou, – dodal predseda slovenského voleného zboru. Preto zdôraznil potrebu pravidelných pietnych spomienok na pamiatku tejto významnej osobnosti. V záslužnej činnosti Slovákom z Budapešti a okolia Vyšehradu pomáha spolupracovník Múzea kráľa Mateja, archeológ Péter Gróf, ktorý sa spolupodieľa na organizácii oslavy od r. 1999, kedy si pripomenuli 125. výročie Viktorínovej smrti a v 2012 bola vďaka nemu súčasťou spomienky aj vedecká konferencia. Ako vedecky zmýšľajúci človek Péter Gróf tentoraz navrhol pre budúcnosť usporiadať konferenciu o zásluhách Slovákov a Nemcov žijúcich v Pilíši na rozvoji Vyšehradu a jeho medzinárodného vplyvu.

Veniec na hrob slovenského dejateľa položili tiež riaditeľka Slovenského inštitútu v Budapešti Ildikó Šípošová, ako aj reprezentant miestnej nemeckej národnostnej samosprávy. Účastníci spomienky sa na chvíľku zastavili pri pamätníku turistického chodníka pod Kalváriou a mohli sa osviežiť v Dome osvety Kráľa Mateja Korvína.

E. Trenková

Foto: autorka