Mnohí z nás v sebe iste nosili alebo ešte stále nosia myšlienku byť svätý. Mohla sa v nás zrodiť pri čítaní životopisu známeho svätca, ktorého sme si obľúbili, alebo podľa príkladu niekoho zo svojho okolia, podľa nejakej osoby, ktorá vedie svätý život, či už je to kňaz, rehoľník, alebo rehoľná sestra, ktorí zasvätili svoj život Bohu. Ich príklad v nás mohol vyvolať túžbu byť tomuto človekovi podobný aspoň v niektorej vlastnosti, v niektorom skutku, ktoré on konal počas svojho života.

Osoby, ktoré som spomenul, sú všetko ľudia, ktorí sú často pre jednoduchého človeka tými, ktorí akosi viac patria do Cirkvi. Toto však nie je celkom správny pohľad na svätosť. Je síce pravdou, že aj títo, a nie je ich málo, sú pre nás vzorom, veď nám ich predkladá samotná Cirkev a v dejinách celej Cirkvi ich nájdeme takmer v prevahe, ale obraz veriaceho človeka o svätosti by nebol celkom správny, pravdivý a úplný, keby sme svätosť človeka vzťahovali len na nich.

V Prvom Jánovom liste zaznievajú prekrásne slová: „Milovaní, teraz sme Božími deťmi a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je. Každý, kto má túto nádej v neho, usiluje sa byť čistý, ako je on čistý“ (1 Jn 3,1-3).

Budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je. Byť podobný Bohu. Čo to vlastne pre človeka znamená? Podobnosť veľmi približuje, niekto má niečo z niekoho, je mu v niečom podobný. A vlastnosťou Boha je aj to, že je svätý. Nadovšetko. Dokonale. A aj v tomto bude človek podobný Bohu.

Ako sa to však stane? Iste nie zásahom čarovného prútika, z ničoho nič, keď sa človek postaví pred Božiu tvár. Ak má byť človek podobný Bohu, a teda aj vo svätosti, tak sa ním vlastne stáva počas celého svojho života. Pripodobňuje sa tomu, v ktorom bol pokrstený, vďaka ktorému vstal z hriechu k novému životu.

Každý človek môže byť svätý. A že je to možné, to nám potvrdzuje naša skúsenosť. Koľko ľudí v našom okolí ešte aj dnes žije tak, že sú pre nás vzorom. Nielen kňaz, rehoľník, rehoľná sestra. Rôzni ľudia rôznych profesií. Koľko nových foriem zasväteného života vzniká v dnešnej Cirkvi po celom svete! A oni žijú uprostred sveta. Nie niekde v ústraní, v utiahnutosti, v samote kláštora, na nejakom opustenom mieste. Ale práve uprostred sveta. Isteže majú svoje miesto, kam sa uchýlia, aby sa mohli stíšiť, aby mohli aj oni zažiť v modlitbe a kontemplácii blízkosť Boha. Ale i napriek tomu sa usilujú o svätosť celým svojím životom, vo svete.

Čo je vlastne svätosť? Prijatie Krista do svojho života a dovolenie, aby skrze nás ako nástroj konal on sám. Odovzdanie sa do jeho rúk, aby on s nami a skrze nás konal Božie veci, Božie diela. Všetci svätí, ktorých pamiatku si dnes pripomíname, robili presne to isté. Dovolili Bohu, aby on sám v nich a skrze nich konal v ich životoch. Otvorili sa Božej milosti, Božej spolupráci. Aj oni boli v mnohom hriešni, koľko sa natrápili so svojimi chybami, nedokonalosťami. Ale zároveň dokázali vyniknúť v nejakej vlastnosti, ktorá sa stala pre nich čnosťou. To preto, že dovolili konať Bohu v nich samých, stali sa nástrojmi v Božích rukách. A Boh i napriek ich nedokonalej prirodzenosti vďaka tomuto otvoreniu konal Božie diela, ktoré prevýšili ich chyby. Stali sa pre nás vzorom.

Tým istým vzorom sa môžeme stať pre niekoho iného i my sami, ak urobíme presne to isté, čo oni. Ak dovolíme Bohu konať v nás. Každý v niečom inom. Ani jeden svätý nebol vernou kópiou niekoho iného. Každý bol originálny v tom, v čom vynikol. Aj v tom je krása svätosti. Vyniknúť v cnosti, ktorú si zvolí v nás sám Boh. Nie to, čo chcem ja, aby som vynikol, ale Boh, ktorý ma pozná dokonale. Krása svätosti spočíva aj v tom, že je rozmanitá. Jej hranice sa môžu posúvať stále iným a iným smerom.

Celá Cirkev je svätá a svätou ju okrem samého Boha, ktorý je svätý, robia i jej jednotlivé údy, členovia Cirkvi, my všetci.

Ako ja prispievam k tomuto celkovému obrazu svätosti Cirkvi?

Ak sme teda niekedy v živote zatúžili po svätosti, to preto, že nás dokázal osloviť nejaký vzor človeka svätého života. A ak sme postupom času na túto túžbu zabudli, pretože sa nám zdala nemožnou, alebo ťažko dosiahnuteľnou, opravme túto nesprávnu predstavu o nás samých, o človekovi. Veď Boh už v Starom zákone, v Mojžišových knihách žiada od izraelského ľudu: „Buďte svätí, lebo ja sám som svätý. Pán Ježiš to vyjadril takto: Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“. Dal nám k tomu aj svoju reč na hore – blahoslavenstvá. Oni sú pre nás smerovníkmi, ktoré nás vedú po ceste svätosti. Sami svätci sú dôkazom toho, že tento ideál svätosti je možné dosiahnuť. Nie však sami, bez pomoci, ale ako nástroje a spolupracovníci samého Boha.

Ak necháme konať v nás toho, kto sám je svätý, či neposvätí i nás a nestaneme sa mu podobnými práve vo svätosti? Veď čo iné by chcel v nás vidieť Nebeský Otec, ak nie Kristov obraz? A čo iné by chcel aj o nás vyhlásiť, ak nie to, čo vyhlásil o svojom Synovi: Toto je môj milovaný syn, moja milovaná dcéra. Už sama túžba po svätosti môjho života má v sebe úžasnú hodnotu. O čo viac to, ak ju aj uskutočním. Hodnota mojej svätosti – to je prítomnosť Boha, ktorý je svätý vo mne. Hodnota, ktorú sa oplatí dosiahnuť.

Stanislav Brtoš