Na ečerskom cintoríne sa 1. novembra stretajú rodiny odpradávna. Očistia miesta posledného odpočinku svojich príbuzných. Upravia okolie. Podaktorí porozsvecujú sviečky. Pripravia do slávnostného „šatu” hroby predkov, aj svoju dušu. Prichystajú všetko na to, aby sa podvečer mohli stretnúť ľudia z dediny a zástupca katolíckej cirkvi mohol podnietiť modlitbu za všetkých ečerských zomrelých . Spoločne s katolíckou cirkvou pripravuje oslávenie Pamiatky zosnulých, po ečersky Dušičiek, Slovenská samospráva Ečeru a kultúrny spolok Zelený veniec.

Napriek pohnutým časom sa v Ečeri aj tohto roku stretli jeho obyvatelia, aby si spoločne pripomenuli svojich zosnulých slovenských predkov. Hroby prastarých, starých rodičov a všetkých drahých okrášlili rezanými kvetmi a množstvom slávnostných bielych i červených, ba v podaktorých prípadoch okázalých kahancov a kahančekov so sviečkami. Na daktorých náhrobných doskách ležali celé koberce blikotajúcich svetielok.

Ako povedal predseda slovenského voleného zboru Ondrej Csaba Aszódi, výpomocný duchovný László Nyerges sa obrátil na všemohúceho modlitbou za predkov. Predniesol litánie za zomrelých. Pobožnosť sa konala pri kríži cintorína. Veriaci mu pomáhali. Medzi jednotlivými modlitbami hrajú trubači ečerské slovenské, ba aj maďarské piesne. Práve tak, ako to v Ečeri na Dušičky vždy bolo. Aspoň ostatných dvesto rokov určite. Práve tak, ako kedysi sa k clivej hudbe pridávali aj veriaci. Z niektorých kútov veľkého cintorína sa zdalo, že dychovka z Újhartyánu hrala tak zvučne, že nikoho nebolo počuť spievať. Ale vyjadrenie smútku, spomienok, súcitu, krásnych spoločných chvíľ spevom je dušu láskajúci pocit pre vnútro spievajúceho. Nepotrebuje hlasno znieť. Hádam ani nie je o tom, aby to niekto iný počul. Viac ako dvesto ľudí chcelo byť prítomných na tohtoročných Dušičkách. Katolícka cirkev informovala o omši na cintoríne, možno tiež preto sa toľkí zišli. Aj počasie bolo prajné, drobný dážď počkal, až si Ečerčania pripomenú svojich zosnulých.

Od roku 2002, keď Slováci v Ečeri vybudovali na cintoríne pamätnú záhradu slovenským predkom, hrajú tu každý rok na Dušičky újhartyánski trubači. Na dojemné a citlivé podujatie prichádzajú nielen „starí“ občania Ečeru. Aj novousadlíci chceli počuť starodávnu pieseň o tom, ako sa ... Starala moja mať, kde ja budem svadbu mať, v tom ečerskom cintoríne, tam mi bude banda hrať. K spomínajúcim Ečerčanom sa pridali aj priatelia z Veľkej Tarče, ba možno aj z ďalších našich obcí. Len v tme a v povinne nasadených rúškach nadobudol každý anonymitu. Prednosta miestneho úradu totiž pre pandemickú situáciu povolil dušičkovú pobožnosť s trubačmi na cintoríne v Ečeri len za podmienky dodržiavania prísnych hygienických opatrení.

V Čemeri spomínali na predkov

Na čemerskom cintoríne sa zišli na spomienkovú oslavu slovenských predkov pri poslednom slovenskom hrobe o niekoľko dní skôr. Hygienické opatrenia pre pandémiu koronavírusu zamedzili stretnutiu na Dušičky. Najmä také mnohopočetné podujatia, medzi ktoré spomienková oslava nesporne patrí, starosta obce Štefan Fábri zakázal. Preto sa tohto roku obcou ani nepresúval sprievod so sviečkami. Na cintoríne sa stretla len hŕstka vyvolených reprezentantov každej generácie Čemerčanov, od najmenších po najstarších.

Čemerskí Slováci boli solventní, preto si mohli dovoliť vymeniť svoje náhrobné kamene. Tým sa stratili slovenské nápisy na hroboch v Čemeri. Členovia slovenského voleného zboru pred mnohými rokmi našli posledný slovenský náhrobný kameň a začal sa príbeh kladenia vencov a dušičkovej spomienky na slovenských predkov, na tých, ktorí odišli na večnosť v Čemeri, i na tých, ktorí odišli na volanie „matičky“, slovenskej zeme, na územie niekdajšieho Československa. Obyčajne púť vedie od Slovenského domu k cintorínu. Tohto roku bola skromnejšia. Na 1. novembra vyhlásenú cestu oznamom na plagátoch zrušili. Symbolická hŕstka ľudí, nebolo ich ani dvadsať, sa vybrala na cintorín. Ladislav Takács, ako obyčajne, si zaspomínal na svoje detstvo, ako si vtedy uctievali zosnulých predkov. Predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy Alžbeta Szabová hovorila o rokoch, ktoré strávila so svojou starou mamou a pripomenula tradíciu kvetovej výzdoby hrobov. Voľakedy nekupovali kvety v kvetinárstve. Už počas roka sa usilovne snažili, aby kvety na Dušičky, s ktorými pôjdu na cintorín, boli čo najkrajšie, mali čo najväčšie hlávky. Na hroby sa dostal výsledok celoročnej starostlivej práce pestovania kvetov v záhrade. Vence vili z drobných kvietkov s rozmarínom, boli tenšie, s veľmi podrobným prekladaním listov, kvietkov, stoniek, do tvaru oválu, či srdca a vešali ich na kríž na hrobe. Vznikali nádherné kompozície.

Na dušičkovej oslave sa vždy nájde niekto, kto chce zarecitovať báseň, niekto iný si spomenie na svojich zomrelých ľudovou piesňou. Stalo sa tak aj tento rok.

„Tohto roku kvôli nám nezastavili premávku v obci,“ povedala vedúca slovenského voleného zboru Alžbeta Szabová. „Len sme niekoľkí v tom istom čase išli na cintorín. Cudzí žiadni. Spoločne sme si slovenskou modlitbou uctili svojich slovenských predkov. Obyčajne v mene každej našej folklórnej skupiny položíme k slovenskému hrobu kvety spomienky. Aj obecná samospráva položí pietne vence. Tohto roku sme položili len jeden veniec a bez ceremónie. Zapálenie sviečky sme robili spoločne. Každý dostal do ruky tenkú sviečku, a po jej zapálení sme ju pichli do zeme okolo hrobu. Ako kedysi. Vtedy sa kupovali tie sviečky na váhu v potravinách. Dnes ešte existujú, ale človek musí vedieť, kde ich zohnať,“ dodala Alžbeta Szabová. V čase farebných kahancov už nie sú holé sviece populárne, ani sa s nimi deti nikdy nestretli. Jedno dievčatko chcelo napríklad strčiť sviečku do zeme horiacim koncom nadol.

„Vždy sa pomodlíme okrem Otčenáša aj ďalšie modlitby a spievame cirkevné piesne zo začiatku 20.storočia, napríklad Leží pán Kristus v hrobe alebo Zachráň ma Bože od večnej smrti, ktorá má text v slovenčine, aj v maďarčine. Vždy na záver zaspievame hymnu Slovákov v Maďarsku,“ uviedla predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy v Čemeri.

E. Trenková

Foto: Dávid Kelemen, Viktória B. Szénásiová