Ježiš a jeho učeníci prechádzali Galileou. Nechcel však, aby o tom niekto vedel, lebo učil svojich učeníkov a hovoril im: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí a zabijú ho. Ale zabitý po troch dňoch vstane z mŕtvych.“

Lenže oni nechápali toto slovo a spýtať sa ho báli.

Tak prišli do Kafarnauma. A keď bol v dome, opýtal sa ich: „O čom ste sa zhovárali cestou?“ Ale oni mlčali, lebo sa cestou medzi sebou hádali, kto z nich je väčší.

Sadol si, zavolal Dvanástich a povedal im: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.“

Potom vzal dieťa, postavil ho medzi nich, objal ho a povedal im: „Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal.“ (Mk 9,30-37)

V každom jednom z nás je túžba byť niekým. My túto túžbu prežívame všade tam, kde žijeme. Byť dobrým v škole, vyniknúť, mať dobré výsledky... Samozrejme, ak je to úprimné a z našej strany urobíme všetko preto, potom majú radosť z nás rodičia, učitelia a tiež aj my sami. Máme aj pocit zadosťučinenia, že sme niečo dosiahli, že práca a námaha neboli zbytočné.

Podobne je to s túžbou byť úspešným v zamestnaní, mať dobré výsledky... Venujeme sa rôznym športom, umeniu, máme rôzne záujmy, koníčky. Potiaľ je to všetko dobré, v poriadku, veď tým napĺňame to biblické – v pôvodnom pláne spásy, práca šľachtí človeka, stvárňuje, skultúrňuje, rozvíja nás a zároveň dáva akúsi náplň zmyslu nášho života. Že to stojí istú námahu a obetu, to je dôsledok toho dedičného, biblického – v pote tváre budeš zarábať na svoj chlieb.

Takto je to v poriadku. A ak to všetko robíme na Božiu slávu, tak je to naozaj hodné a dôstojné človeka.

Problém, ktorý sa tu môže objaviť, je: čo s tým všetkým. Či všetky tie úspechy, ktoré môžem získať a dosiahnuť ako človek, použijem správne. Či sa z mojich výsledkov nestane zrazu niečo, čo nadobudne akýsi nádych pýchy – ja som niekto. Vidíme sami v živote, že takto to naozaj niekedy dopadne. Možno aj sami povieme o niekom, že to už nie je ten človek čo bol, že sláva, úspech, kariéra mu stúpli do hlavy a prerástli ho.

V evanjeliu sme počuli Kristovu odpoveď na túto situáciu. „Kto chce byť prvý, bude zo všetkých posledný a služobník všetkých“. Máme veľa prívlastkov o Bohu, aký je a jedným z mnohých je to, že Boh je pravda. Tak aj tieto Kristove slová z evanjelia sú slová pravdy na adresu človeka.

Môžem dosiahnuť veľmi veľa, naozaj v tom nie je problém, ak sa pousilujem, ak do toho naozaj vložím všetko, seba samého, námahu, obetu... Samozrejme, aj s Božím požehnaním. Ale ovocie, to skutočné ovocie sa ukáže až vtedy, na čo to použijem. Ako sme počuli v evanjeliu, môžem byť aj prvý, ale musím to vložiť do služby pre dobro človeka. Nestačí len pre moje dobro, ale musím hľadieť von zo seba. Vidieť aj iného človeka predo mnou, vedľa seba. Ak som niečo dosiahol, tak to vďaka darom, talentom, ktoré som dostal do svojho života. Veľmi dobre poznáme z evanjelia, čo sa žiada od toho, kto veľa dostal, komu bolo veľa zverené. Poznáme podobenstvo o daroch, talentoch či mínach, koľko sa požaduje pri zúčtovaní.

Keď slávime Eucharistiu, svätú omšu, slávime prítomnosť Božiu uprostred nás. Boh prichádza medzi nás, nebo zostupuje na túto zem. Boh sa mi ponúka, aby som mohol prežiť Božiu prítomnosť, Božie spoločenstvo a aby som sa ho mohol dotýkať cez eucharistického Krista. Ale pozrime sa, ako to robí. On je skutočne prvý. On ani nemusí byť prvý, on ním je. A čo robí? Kristus nám dáva odpoveď, keď hovorí učeníkom pri poslednej večeri slová: „neprišiel som preto, aby som sa dal obsluhovať, ale prišiel som preto, aby som slúžil“.

Slávenie Eucharistie – to je pokračovanie sprítomnenia obety kríža. Kristus obetou kríža a obetovaním sa dosiahol vykúpenie človeka, celého ľudstva. Kríž naozaj zvíťazil a svieti ako maják do celého sveta. Toto všetko postavil Kristus do služby človekovi. Nie pre svoju slávu, ale pre dobro nás, ľudí. Toto je ten správny postoj. Slávením svätej omše slávime eucharistickú obetu, obetu kríža. V nej zažívame niečo, čo sa nazýva lámanie chleba. Keď kňaz láme Kristovo telo, to je úžasné gesto, ktoré Boh vložil do rúk človeka. V geste lámania je vyjadrené jednak lámanie pre to, aby každý mohol mať účasť na Eucharistii. Ale lámanie aj v tom zmysle, že sa Kristus necháva lámať ľudskými rukami. Nie lámanie pre nič za nič, ale lámanie ako zmysel pokory a služby (viď slová z evanjelia) a tým víťazstvo a zlomenie pýchy. Toto je zmysel obety – dávanie sa každému v duchu pokory a služby.

Tak ako sa Kristus obetuje za nás, tak aj nás pozýva k spoločnej obeti. Aby sme sa obetovali spolu s ním, aby sme spolu s ním prežili premenenie. Aj to Kristovo, keď sa z chleba a vína stáva jeho telo a krv, ale aj naše premenenie na Kristovho človeka. Nie ako zlomenie človeka, ale zlomenie našej ľudskej pýchy pre službu a dobro iných.

(sb – vzs)