Aj keď každá doba kladie dôraz na iné zvyky, hodnoty a súčasti Vianoc, je prekvapujúce, že sa slávia v zásade v rovnakej podobe. Už v 14. storočí benediktínsky mních Jan z Holešova opísal viaceré štedrovečerné, skôr sedliacke ako šľachtické zvyky z českého prostredia, a veru sa od tých dnešných veľmi nelíšili: ľudia sa do vyjdenia hviezd postili, piekli sviatočný koláč, obdarúvali sa a želali si dobro a hojnosť.

Napriek viacstoročnej kresťanskej tradícii ešte donedávna panovalo medzi obyvateľmi množstvo povier a magických zvykov, ktorým v minulosti naozaj verili. Dnes sa veľa vecí robí formálne len preto, lebo je to tradícia. Podľa odborníkov upúšťanie od nich súvisí okrem iného aj so vzdelanosťou, niektoré z nich sa vynechávajú, pretože nemajú veľký význam pre dnešného racionálneho moderného človeka. Ľudia v súčasnosti neveria tomu, že tieto činnosti ovplyvnia ich osud.

Po zimnom slnovrate, keď je Slnko najbližšie k Zemi, nasledovala príprava na narodenie Ježiša Krista. 21. december, najkratší deň v roku, predznamenával, že Vianoce už klopú na dvere. O zvykoch Slovákov v Maďarsku vyšla v roku 1997 obsažná kniha od Ondreja Krupu Kalendárne obyčaje II. Vianoce – Nový rok – Tri krále (online TU), ktorá nám slúžila ako podklad k článku. Snažili sme sa sústrediť na to, ako prebiehali Vianoce v Novohradskej a Zemplínskej župe, keďže tradície tohto obdobia boli kedysi naozaj veľmi bohaté.

Zvyky nemusia byť zastarané a zlé

V učebnici Slovenskej vzdelanosti pre 7. a 8. ročník základných škôl autorky uvádzajú, že na Štedrý deň ženy vstávali mimoriadne včas, aby varili a piekli. Deti zobudili, a z cesta ktoré im zamiesili, museli šúľať záverečné pôstne jedlo sviatočnej večere. Potom miesili vykysnuté cesto na orechové a makové záviny, koláče. Do popoludnia bolo všetko pripravené. Umyli i riad, upratali, a celá rodina sa poumývala. Popoludní starší išli do kostola a po hlase večerného zvona musel byť v domovoch pokoj. „Predtým, ako sme išli do kostola, aj my sme mali už navarené, napečené a ozdobili sme aj stromček. Jedľu sme mali vyvesenú na stene. Na nej boli malé darčeky ako medovníky a ozdobili sme ju reťazou z pukancov, jabĺčkami a orechmi. Na sviatočný stôl sme položili doma upečené koláče, ale svoje miesto si našli aj bajgle. Keďže sa držal prísny pôst, na večeru sme mali kapustovú polievku a potom opekance,” prezradila nám o vianočnom pokrme predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy v Níži. Pôvodom Hornopeťančanka Zuzana Kučerová sa podelila o to, že aj u nich bol taký rituál, ktorý dodržiavajú dodnes. „Keď sme už sedeli pri stole, otec najprv rozdal toľko orechov a jabĺk, koľko nás pri ňom bolo. Toto symbolizovalo, aby sme ostali spolu aj naďalej. Pod stôl položil slamu, kukuricu a pšenicu, čo malo priniesť hojnosť,” dodala s tým, že aj omrvinky zužitkovali, vysypali dobytku. Rodená evanjelička, ktorá pred šiestimi rokmi prešla na rímskokatolícku vieru, poznamenala, že rozdiel medzi dvoma vierami je podľa nej len v polnočnej omši. Medzi evanjelikmi je totiž Máriin kult menej prenikavý. „Po večeri sme potom išli koledovať pod obloky. Za toto sme na oplátku dostávali ovocie, sladkosti, niekde aj forint,” zaspomínala si na 60. roky minulého storočia Z. Kučerová s tým, že mnohé deti chodievali aj s betlehemom po domoch. „Deti v tých časoch chodili rady. Teraz už nie je zvykom ani koledovanie a ani chodenie s betlehemom. Snažili sme sa cez školu obnoviť tieto tradície, ale už dva roky im to nedovolila pandémia,” smutne konštatovala predsedníčka slovenskej samosprávy, ktorá aj prevádzkuje miestnu slovenskú školu. Vedúca nížanskej slovenskej samosprávy dodala, že nielen s manželom Ondrejom, ale aj s dvoma synmi a ich rodinami dodnes dodržiavajú vianočné zvyky a pripravujú tradičné pokrmy. Problém nedodržiavania tradícií vidí v tom, že život sa veľmi zrýchlil, mnohí ľudia už neveria rituálom, pečú veľa zákuskov a varia 10 až 12 chodové večere.

Skromnosť je vlastnosť, ktorá prispieva k pokoju

Na Zemplíne v Baňačke, ktorá od roku 1981 patrí k Novému Mestu pod Šiatrom, Slováci si sadali k sviatočnej večeri až po východe večernice. Prípravy na Vianoce sa však začali už 9 dní pred Štedrým dňom s obrazom Svätá rodina hľadá prístrešok. Na tejto ľudovej adventnej pobožnosti ľudia putovali s obrazom Svätej rodiny z domu do domu ako hľadajúci prístrešie a spoločnou modlitbou sa pripravovali na dôstojné oslávenie Ježišovho narodenia. Podľa vedúcej miestnej Ženskej speváckej skupiny Rozmarín v Baňačke táto udalosť mala bohatú tradíciu, ale v súčasnosti už nechodia po príbytkoch, modlia sa v modlitebni. Mária Holodová sa podelila o to, že za mlada aj ona sa „obšmietala“ zavčas rána v kuchyni. „Od svitania na vigíliu už sme pripravovali cesto na bobáľky, opekance a varili sme bezmäsitú kapustnicu. Mnohokrát dievčatám dali do ruky jeden horúci kus z opekancov a poslali ich von, aby sa pozreli, kto ide po ceste. Keď ním bol nezadaný mládenec, ten mal byť ich nastávajúcim ženíchom,” zaspomínala si a poznamenala, že doma na pôstne raňajky jedli hrianky a pili horúci čaj. Ženy celý deň nemohli opustiť dom, ale chlapi od rána chodievali vinšovať k ostatným obyvateľom. Jasličkári sa odvolávali na to, že priniesli vajcia, ktoré sa však cestou rozbili. Podľa M. Holodovej ženy aj očakávali tieto návštevy.

„Kým sme my chodievali po susedoch koledovať, mama musela ostať doma. Nemohla vstať zo stoličky, aby sliepky po celý rok znášali vajcia. Na omšu išli všetci, ale tí, ktorí chodili s betlehemom, vždy boli medzi prvými,” konštatovala vedúca spevokolu. Spomenula, že pod domácky utkaný obrus jej rodičia vždy dali zrná fazule, kukurice a pšenice, aby bol v nasledujúcom roku blahobyt. Z vianočnej nádielky však dostal aj statok, dokonca bol medzi prvými, ktorému dopriali, a pochutnal si aj na opekancoch. Pred večerou každý člen rodiny sa umyl a obliekol do sviatočných šiat. Skôr než sa začalo jesť, hlava rodiny, gazda, prstom nabral med a všetkým členom alebo iba deťom natrel na čelo krížik. Med symbolizoval zdravie a aj to, aby deti boli počas celého roka dobré ako med.

„Veľa toho bolo aj pod stolom. Gazda dal pod neho voňavé seno, sekeru a hrubú reťaz, ktorou obtočil nohy stola. Seno znamenalo pašu, sekera mala zabrániť, aby sa pastierom robili na nohách pľuzgiere, keď pôjdu za dobytkom a na cudzích pasienkoch aby ich hájnici nechytili, ale znamenala aj silu a v neposlednom rade, aby boli ľudia zdraví a tuhí ako železo. Reťaz symbolizovala jednotu rodiny,” vysvetlila M. Holodová.

Jedla po prísnom pôste bolo veľa. Na stole nechýbal med, cesnak, oblátky, kapustnica s hríbmi a ani opekance s makom. Prvý a druhý sviatok vianočný rodiny zostávali spolu, išli do kostola, alebo navštívili svojich príbuzných, priateľov a susedov. „Tieto časy však pominuli. Dnes sa tešíme, keď niekto zavíta k nám. Je veľmi pohodlná doba, každý si radšej zvolí samotu doma. Dávnejšie sme sa veľmi tešili aj maličkostiam, napríklad stromčeku a ozdobám. Dnes sú ľudia nenásytní, súčasné darčeky po niekoľkých dňoch môžu ísť do koša, do zabudnutia,” poznamenala M. Holodová.

Riaditeľ Zemplínskeho múzea v Michalovciach Maroš Demko raz pre tvnoviny.sk uviedol, že na tradície netreba zabúdať. „Tvorí to našu kultúru a identitu, a tým sa odlišujeme od iných národov. Keď chceme uchovať povedomie, že sme Zemplínčania a Slováci, tak musíme poukazovať na naše korene,“ poznamenal s tým, že sa to dá realizovať aj v spolupráci so vzdelávacími a výchovnými inštitúciami. Ide o možný smer aj pre Slovákov v Maďarsku.

Atila Rusnák

Foto: archív