Začiatkom júla sa evanjelická kaplnka na Rákócziho triede v Budapešti naplnila spevom a ruchom: Slovenský evanjelický cirkevný zbor na čele so zborovou farárkou Hildou Gulácsiovou Fabuľovou prijal milých hostí, návštevníkov zo Slovenska.

Od 4. do 6. júla trval zájazd pod heslom Po stopách slovenských evanjelikov v Budapešti, ktorý organizovali tri evanjelické cirkevné zbory zo Slovenska, konkrétne z Kežmarku, Levoče a zo Sabinova, s každým z nich prišla aj farárka alebo farár. Tak sa stalo, že v „tieni“ bývalého evanjelického kostola v Budapešti, ktorý práve teraz prechádza rekonštrukciou, v malej slovenskej evanjelickej kaplnke pred oltárom stáli spolu štyria farári.

Božie služby viedla zborová farárka zo Sabinova Marta Ferjová. Vo svojej kázni výkon kresťana prirovnala k výkonu športovca: „Božie slovo na mnohých miestach prirovnáva život kresťana k športovému úsiliu. ... úsilie športovca, ak má dosiahnuť nejaký cieľ, výsledok, je nesmierny. Treba sa mnohého vzdať, mnoho vecí obetovať, treba zaprieť aj svoju únavu, aj slabosť, a neraz prekonať aj bolesť, ktorá je pri športovom výkone často prítomná. Treba vytrvať a vždy mať oči upriamené na cieľ. Taký má byť aj život kresťana, ak chceme byť svedkami.“ Ako farárka pred tým povedala, „skutočný svedok je ten, ktorého svedectvo za niečo stojí, kto je pripravený pre svoju vieru aj niečo obetovať“. Svedok chápe, že viera pre pána Boha je celoživotné poslanie, je to úloha, ktorú sme dostali už pri svojom krste, a berie na seba Kristov kríž bez ohľadu na to, či mu je to príjemné alebo nie. Svedok podľa jej slov vie, že jeho viera musí byť pretavená životom a mnohými skúsenosťami a je pripravený ísť, slúžiť, obetovať sa bez nároku na odmenu, úctu, ľudskú pochvalu.

Farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová porozprávala hosťom o histórii evanjelického kostola a zboru. Po bohoslužbe sa konala v pivnici budovy agapé, na ktorom sa predstavili členovia slovenskej samosprávy VIII. obvodu – ich činnosť návštevníkom priblížila jej predsedníčka Monika Szelényiová.

O existencii bývalého slovenského kostola a o slovenskom duchovnom živote mali hostia už nejaké informácie pred zájazdom. Farár zboru z Kežmarku Roman Porugän nám prezradil, že ich získal ešte dávnejšie od farára v Slovenskom Komlóši Attilu Szpisáka. Práve on im navrhol aj sprievodkyňu zájazdu, ktorou sa stala učiteľka Rozália Néveryová. „Dali sme si veľmi pekný cieľ, nazvali sme zájazd takto: po stopách slovenských evanjelikov v Budapešti. Samozrejme, pozreli sme aj hlavné atrakcie, námestia, ako hradný kopec, previezli sme sa loďou po Dunaji, boli sme v Parlamente, ale prezreli sme aj Matejov chrám, Baziliku sv. Štefana, synagógu s tamojším múzeom, boli sme v Evanjelickom múzeu, v kostole na Deákovom námestí, kde pôsobil Ján Kollár 30 rokov a tu v Lutherovom dome,“ vymenovala, čo všetko stihli za taký krátky čas už farárka Zuzana Durcová z Levoče, a dodala, že od sprievodkyne získali množstvo informácií o histórii a súčasnosti Slovákov v Budapešti, od pltníkov až po činnosť terajších slovenských samospráv. Po bohoslužbe v slovenskej evanjelickej kaplnke ešte na nich čakala návšteva archívu a slovenskej knižnice v Budapešti. „Slovensko a Maďarsko boli dlhé roky historicky spojené a prepojené, takže história a vôbec aj literatúra, to čo nás identifikuje, a čo tvorí našu identitu, tie spisy a vzdelanosť a múdrosť boli spoločné a má spoločné korene, takže sa na to tešíme,“ povedala farárka Marta Ferjová, ktorej sme sa opýtali aj na to, aké pocity má z kázania po slovensky v Budapešti. „Vždy je to veľký zážitok, keď sa človek môže prihovoriť aj v inej krajine, ľudom, ktorí vedia rovnaký jazyk. Vidíme, že komunita Slovákov tu žije, existuje. Jazyk je národnou identitou, a keď sa ten jazyk používa, tak sa nestáva mŕtvym, čo znamená, že to spoločenstvo je stále živé. Takže pre mňa to bol veľký zážitok a príležitosť aj takto sa prihovoriť Slovákom, evanjelikom žijúcim tu v Budapešti. Každá takáto skúsenosť je pre farára na Slovensku obohacujúca, lebo vieme, že slovenská identita a tá naša kresťanská viera evanjelická je v cudzej krajine stále živá a stále pretrváva.“

(kan)

Foto: autorka