Ježiš predniesol zástupom aj iné podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá človekovi, ktorý zasial na svojej roli dobré semeno. Ale kým ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, zasial medzi pšenicu kúkoľ a odišiel.

Keď vyrástlo steblo a vyháňalo do klasu, ukázal sa aj kúkoľ. K hospodárovi prišli sluhovia a povedali mu: ‚Pane, nezasial si na svojej roli dobré semeno? Kde sa vzal kúkoľ?‘ On im vravel: ‚To urobil nepriateľ.‘ Sluhovia mu povedali: ‚Chceš, aby sme šli a vyzbierali ho?‘

On odpovedal: ‚Nie, lebo pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu. Nechajte oboje rásť až do žatvy. V čase žatvy poviem žencom: Pozbierajte najprv kúkoľ a poviažte ho do snopov na spálenie, ale pšenicu zhromaždite do mojej stodoly.‘“ Predniesol im ešte iné podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá horčičnému zrnku, ktoré človek vzal a zasial na svojej roli. Ono je síce najmenšie zo všetkých semien, ale keď vyrastie, je väčšie než ostatné byliny a je z neho strom, takže prilietajú nebeské vtáky a hniezdia na jeho konároch.“

Ďalšie podobenstvo im povedal: „Nebeské kráľovstvo sa podobá kvasu, ktorý žena vezme a vmiesi do troch mier múky, až sa všetko prekvasí.“

Toto všetko hovoril Ježiš zástupom v podobenstvách. Bez podobenstva im nehovoril nič, aby sa splnilo, čo predpovedal prorok: „Otvorím svoje ústa v podobenstvách, vyrozprávam, čo bolo skryté od stvorenia sveta.“

Potom rozpustil zástupy a vošiel do domu. Tu k nemu pristúpili jeho učeníci a vraveli mu: „Vysvetli nám podobenstvo o kúkoli na roli.“

On im povedal: „Rozsievač dobrého semena je Syn človeka. Roľa je svet. Dobré semeno sú synovia kráľovstva, kúkoľ sú synovia Zlého. Nepriateľ, ktorý ho zasial, je diabol. Žatva je koniec sveta a ženci sú anjeli. Ako teda zbierajú kúkoľ a pália v ohni, tak bude aj na konci sveta: Syn človeka pošle svojich anjelov a vyzbierajú z jeho kráľovstva všetky pohoršenia a tých, čo pášu neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami. Vtedy sa spravodliví zaskvejú ako slnko v kráľovstve svojho Otca. Kto má uši, nech počúva!“ (Mt 13,24-43)

Citované evanjelium je o Nebeskom kráľovstve. Niektorí evanjelisti používajú termín Božie kráľovstvo. Z histórie vieme, že Izraeliti po tom, ako sa usadili v Kanaáne, boli jediným národom bez kráľa. Všetky okolité národy mali svojich kráľov, iba izraelský národ nie. Mal iba svojich vodcov – či to bol Mojžiš, ktorý ich vyviedol z egyptského otroctva do zasľúbenej zeme, alebo Jozue, ktorý ich ta priviedol; potom prichádza obdobie „sudcov“ – Samson, Gedeon; následne obdobie prorokov – Izaiáš, Ozeáš, Jeremiáš... Ani jeden z nich však nebol kráľom, ktorý by sa mohol rovnať nejakému kráľovi z okolitých národov. Boli to iba sprostredkovatelia medzi Bohom a Izraelitmi, pretože Boh sám viedol svoj vyvolený národ. Mohli by sme povedať, že išlo o akúsi teokraciu. Boh bol kráľom svojho ľudu a v tom bola vyjadrená aj vernosť voči Bohu ako kráľovi nielen samotného národa, ale ako kráľovi Neba a Zeme. Izraeliti ale túžili mať kráľa na svoj pozemský obraz. Boh im dlhý čas odopieral ich túžbu a prosbu. Pretože s tým bolo spojené riziko oslabenia ich viery a veľká náchylnosť k modloslužbe. Tam, kde je ľudská moc, rastie aj ľudská sláva a s ňou ľudská pýcha, ktorá už veľmi úzko súvisí s neverou voči Bohu. Až po dlhom naliehaní a prosbách Boh dovolí Samuelovi, aby jedného z nich pomazal za kráľa. Voľba padla na Šaula. My už vieme, čo nasledovalo: zápas o ľudskú moc. Udalosť, keď sa do boja proti Filištíncom postaví proti obrovi Goliášovi malý bezvýznamný Dávid a prekvapivo víťazí. Jeho sláva, ktorú si tým získal, spôsobila žiarlivosť v očiach kráľa Šaula, ktorý zlyhá vo svojej vernosti voči Bohu. Tým stráca Božie požehnanie, je zavrhnutý a Dávid sa stáva novým kráľom. Tak by sa dalo vypočítať mnoho kráľov, dobrých i zlých. Až napokon tak krásne vybudované kráľovstvo sa rozpadne na dve, severné a južné kráľovstvo, ktorým vládnu Roboam a Jeroboam. Neskôr nasleduje asýrske a babylonské zajatie. Boží chrám vybudovaný ako symbol Božej moci a prítomnosti je úplne zničený, až napokon prichádza nadvláda Rimanov. Až vtedy, keď sú bez kráľa, si uvedomia, že ich jediným kráľom je sám Boh. Prichádza to, čo predpovedali proroci. Príde nový kráľ, Mesiáš. Dnes už vieme, že tým novým kráľom a Mesiášom je Ježiš Kristus. Skutočný kráľ neba a zeme, čo aj vyznávame prekrásnym sviatkom Krista Kráľa na konci cirkevného roka piesňou: „Ježišu Kráľu neba i zeme...“. On ale začal ohlasovať iné kráľovstvo, nie svetské, ohraničené územne, hranicami, ale Božie kráľovstvo, ktoré sa má zrodiť uprostred nás, ale predovšetkým v ľudskom srdci. Preto tak často zaznievajú jeho slová „Priblížilo sa Božie kráľovstvo; Božie kráľovstvo je medzi vami“.

Ak Kristus hovorí o zrodení Božieho kráľovstva v ľudskom srdci, tak skutočne On sa musí stať kráľom môjho ľudského srdca. A to veľmi jednoducho, že do neho vstúpi a chce vstúpiť práve cez Eucharistiu. Symbolom Božím uprostred izraelského ľudu bol jeruzalemský chrám. Aj my máme chrámy, symboly živého Boha medzi nami cez Eucharistiu a bohostánok. Ale aj ľudské srdce je s prítomným Eucharistickým Kristom vo svojom vnútri takýmto živým chrámom. Keď Panna Mária vyslovila svoje áno anjelovi ako Božiemu poslovi, stala sa prvým živým bohostánkom chodiacim po tejto zemi. Každý z nás sa môže podobať Márii, ak prijmeme Eucharistického Krista do svojho čistého srdca. Amen.

(sb-vzs)