V nedeľu 2. februára slávime Sviatok Obetovania Pána, ľudovo nazývaný Hromnice. Tento deň je spojený s Dňom zasväteného života, kedy si Bohu zasvätené osoby – rehoľníci a rehoľníčky – pripomínajú zasvätenie svojho života Pánovi. V tento deň pred miestnym biskupom symbolicky obnovujú svoje rehoľné sľuby.

Sviatok Obetovania Pána pripomína udalosť, ktorú opisuje evanjelista Lukáš (Lk 2,22-30). „Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: ´Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi´ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek, alebo dva holúbky.“ Mária s Jozefom na 40. deň po narodení priniesli Ježiša do chrámu a prorok Simeon ho označil za Spasiteľa všetkých národov a svetlo na osvietenie pohanov. V západnej liturgii má tento sviatok názov Obetovania Pána, vo východnej liturgii sa nazýva sviatkom Stretnutia nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista.

Tento sa pred rokom 1969 slávil v západnej Cirkvi ako mariánsky sviatok Očisťovania Panny Márie. Svoj pôvod má na východe, kde sa svätil od polovice 4. storočia 14. februára, t. j. 40 dní po Zjavení Pána (Epifánia). V roku 542 cisár Justinián (527-565) zaviedol jeho slávenie v Carihrade a stanovil ho na 2. februára. Odtiaľ sa potom sviatok rýchlo rozšíril na Západ. Pápež Sergej I. (687-701) nariadil, aby sa v tento deň konali slávnostné procesie, ktoré smerovali do Baziliky Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore). V 8. a 9. storočí sa dôraz sviatku postupne presunul na oslavu Panny Márie a nadobudol tak mariánsky charakter. V novom liturgickom kalendári z roku 1969 dostal názov Praesentatio Domini – Obetovanie Pána – a vrátil sa mu jeho kristologický ráz.

Sviatok Obetovania Pána sa spája s požehnaním hromničnej sviece, v ktorej veríme v ochranu pred rozličnými živelnými pohromami a nebezpečenstvami. Sviece každoročne v úvode sv. omše požehnáva biskup alebo kňaz. Zavedenie svätenia hromničných sviečok sa pripisuje pápežovi Geláziovi r. 494.

Deň zasväteného života zaviedol v roku 1997 pápež Ján Pavol II. Stanovil, aby sa slávil 2. februára, v deň sviatku Obetovania Pána. Nadviazal na tradíciu začatú za pápeža Pavla VI., keď sa v ten deň schádzali do Baziliky sv. Petra vo Vatikáne rehoľníci a rehoľníčky z celého Ríma. Pápež pri tej príležitosti povedal: „Obetovanie Pána v chráme je výrečnou ikonou úplného odovzdania svojho života zvláštnym spôsobom pre tých, ktorí boli povolaní, aby v Cirkvi a vo svete uvádzali evanjeliové rady do praxe, a tým si osvojili Ježišove vlastnosti – panenstvo, chudobu a poslušnosť.“

Pápeža viedli tri dôvody, pre ktoré uznal za potrebné sláviť Deň zasväteného života. Prvým je vyjadrenie vďaky Bohu za túto formu života, ktorý je pre Cirkev darom najvyššej hodnoty. Rehoľníci odovzdaním svojho života Bohu poukazujú na reálnu existenciu hodnôt, ktoré síce vo viditeľnom (fenomenologickom) poriadku sveta nie sú zatiaľ viditeľné, ale ktoré sa raz stanú evidentnou skutočnosťou pre všetkých.

Druhý dôvod spočíva v tom, aby Boží ľud lepšie spoznal a ocenil zasvätený život. Na Deň zasväteného života sa množstvo laických veriacich schádza do chrámu, kde sa stretnutie rehoľníkov s biskupom koná. Tam majú možnosť počuť, či už kázeň, alebo prednášku o zasvätenom živote, ale tiež osobné svedectvo rehoľných osôb. Môžu si nanovo pripomenúť, že materiálne bohatstvo nie je najvyššou hodnotou, a že i chudoba môže byť pre človeka obohatením, ak je prežívaná s chudobným Kristom.

A napokon tretí dôvod – ten sa dotýka priamo zasvätených osôb: majú si v tento deň pripomenúť, aké veľké veci urobil v ich živote Pán.

Tomáš Dominik, TK KBS