Každý ho potrebuje, aj keď si to sám neprizná. Uznanie je hnacím motorom každej bytosti. Maďarským filmárom sa ho tentoraz ušlo dosť. A zaslúžili si.

Najlepším cudzojazyčným filmom podľa americkej filmovej akadémie bol minulý rok maďarský film Lászlóa Nemesa Jelesa Saulov syn a poslednú februárovú noc získal najvyššie filmové uznanie, Oscara. Príbeh jedného z pracovníkov koncentračného tábora otriasol svetom pre svoj nový pohľad na najhroznejšiu katastrofu dvadsiateho storočia. Saul je súčasťou Sonderkommanda, ktoré presúva Židov z vagónov rovno na smrť do plynových komôr. Ako jeho člen odpratáva mŕtvych na spaľovanie. Na hromade nahých mŕtvych tiel však nájde telo zabitého chlapca, ktorý sa mu javí ako nevlastný syn, a obsesívne sa na neho naviaže. Rozhodne sa, že ho musí za každú cenu pochovať podľa židovských náboženských pravidiel. „Nemesovi štvanci chaoticky blúdia v strachu a rezignácii, ich časopriestor je obmedzený na veľmi úzke tu a veľmi krátke teraz, zajatie ich núti halucinovať,“ píše Roberta Tóthová v recenzii pre slovenský denník Pravda. A naozaj nič nemôže byť ťažšie pre nikoho zo zúčastnených, ako monotónne zabíjanie a odpratávanie biologických zvyškov niekdajších ľudí. Ale iba vtedy môžu sami prežiť túto hrôzu, ak sa nezahĺbia veľmi do svojej práce, inak by sa zbláznili. A práve preto je Saulov nápad – zahlĺbiť sa, chcieť pochovať jedného z tých „biologických zvyškov“ – až nadmieru ľudský. Filmový jazyk mladého režiséra, ktorého oscarový film je vlastne hraným debutom, je tiež novátorský. Kamera celý čas drží svojho herca v detailnom zábere. Neukazuje takmer nič z toho, čo sa dialo okolo, diváci si musia vystačiť len so zvukom a jeho kamennou, akoby nezaujatou tvárou.

Počas nakrúcania filmu sa hovorilo pätnástimi jazykmi a má aj slovenských aktérov z Maďarska, ktorých vám predstavíme v niektorom z ďalších čísel, a dúfame, že sa dozvieme ich pocity z tejto naozaj silnej snímky, ale aj pocity z tohto veľkého uznania. Lebo si ho zaslúžili aj oni.

Eva Fábiánová