Posledné dni je u nás akosi ticho. Začala sa škola, začali sa aj tréningy a týždenne dvakrát poldruha hodiny tvrdého džuda veru vie vysiliť aj najenergickejších chlapcov (asi aj dievčatá, ale ja ich doma nemám).

Večer už nevychádzajú moji synovia z izieb, lebo jednoducho spia. Ráno sa potom vždy včas zobudia, ale nie priskoro, aby sa neunavili ešte pred odchodom z domu, ako to bolo cez letné prázdniny. A majú dosť nových skúseností aj v škole. Dva mesiace sú dlhou dobou, keď je dieťa oddelené od tých, s ktorými je potom desať mesiacov takmer celé dni spolu. Majú si čo povedať, musia dokončiť rozohrané zápasy a dávať pozor na nových hodinách.

Mám rada september. Nie preto, že „sa zbavím“ svojich detí, ale preto, lebo vtedy nás vždy zasiahne veľa nových vecí. Keď dostanú nové učebnice, nemôžu sa dočkať, kedy si ich budú môcť prelistovať, kedy konečne budeme mať čas ich zabaliť. Tie tohtoročné knihy, hlavne väčšieho syna, sú obzvlášť pekné. No, čo vám poviem, je piatak, takže aj učebnice má už iné. Večer, pred tým, než by som u neho zhasla lampu, často ho prichytím, že listuje v učebnici dejepisu. Je to nový predmet a naozaj ho zaujíma. Ráno potom cestou do školy rozoberáme témy typu čo robil pračlovek, odkedy je tu homo sapiens a pod. A ja sa neviem vynačudovať, ako rýchlo si osvojuje nové poznatky.

Na otváracej slávnosti v škole som s radosťou konštatovala, že sa zvýšil počet prváčikov. Veľmi mi záleží na „našej“ škole, do ktorej som aj ja chodila dvanásť rokov, ktorá bola svedkom môjho dospievania. Teraz tento tichý svedok prijal medzi svoje múry 17 prváčikov, medzi nimi mnoho takých, ktorých rodičia takisto navštevovali našu školu.

U nás – v slovenských školách v Maďarsku – je bežné, že jeden učiteľ učí aj dve generácie tej istej rodiny, vďaka čomu môžeme porovnávať minulosť so súčasnosťou.

Hoci učebnice už nie sú také, ako za našich čias, to ticho doma máme asi mnohí. Dovtedy, kým si deti nezvyknú na školu. A potom sa zase začne náš spoločný rodinný život v normálnej hlasitosti.

Eva Fábiánová