Zažiť na vlastné oči niečo nezvyčajné, je večným snom každého jednotlivca. Nie pre každého je však nezvyčajné nezvyčajným. Pre mnohých to sú astronomické atypickosti, ale sú aj ľudia, pre ktorých je nezvyčajné napríklad vidieť električku inej farby ako žltá.

Novembrový mesačný spln patril k takýmto nezvyčajným astronomickým úkazom. Mesiac bol minulý týždeň bližšie k Zemi ako zvyčajne a na oblohe preto vyzeral väčší a jasnejší. Takzvaný supermesiac je síce bežný úkaz, ale takto blízko pri nás nebol už 68 rokov a na ďalší si počkáme 18 rokov.

V poslednom období badám akúsi zmenu v našej asimilácii. Bežne hovorievame už niekoľko desaťročí, že nás, Slovákov v Maďarsku je stále menej, že už nevieme tak dobre po slovensky, ba nadchádzajúce generácie už vôbec nebudú používať slovenčinu v každodennej komunikácii. Oproti tomu tu máme napríklad informácie z našich dedín v tomto čísle Ľudových novín. Za tie roky „umierania“ sme sa naučili všemožne zachovávať svoje tradície. Či už ide o zužitkovanie znalostí zo sedliackeho života, ako si môžete prečítať o gastronomicko-kultúrnych podujatiach v Číve a v Malej Tarči. Alebo či ide o vyťaženie toho najlepšieho z nás, čo sa dozviete v článku o doškoľovaní ZSM v Hronci, alebo o kurze učiteliek v Bukových vrchoch. Zároveň sme sa otvorili a máme mnoho zahraničných kontaktov (resp. podaktorí viacej, niektorí zas menej), dobrým príkladom pre nás môže byť novomestská slovenská škola.

Keď som prvýkrát počula o supermesiaci, zdalo sa mi to byť niečo celkom vzdialené, nedosiahnuteľné, niečo nadprirodzené. A minulý týždeň som ho videla na vlastné oči. Je možné, že aj tá naša asimilácia sa dá zastaviť? Pred niekoľkými desaťročiami by sme povedali, že je to celkom vzdialené, nedosiahnuteľné, niečo nadprirodzené.

Eva Fábiánová