Výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom poznačila viaceré rodiny aj v našej komunite. Počas minuloročného Dňa Slovákov v Maďarsku v Alkári sme sa našich respondentov spýtali aj na túto tému.

Nakoľko sa dotkla výmena obyvateľstva v rokoch 1946-48 vašej rodiny, resp. vašej rodnej obce?

Predsedníčka Slovenskej samosprávy Komárňansko-ostrihomskej župy a zároveň predsedníčka Slovenskej samosprávy v Orosláni Alžbeta Szabová

„Môj otec odišiel o rok skôr, než ostatní, išiel za prácou so svojimi kamarátmi do Čiech, do Sudet. Keď sme sa počas môjho detstva o tejto dobe rozprávali, tak povedal, že nikdy neváhal, keď sa stalo to, že kto sa cítil byť Slovákom , mohol ísť na Slovensko, že ho „vlasť volala“. On bol veľmi rád, že sa presídlil do Československa. Hoci nemal zlé miesto ani v Orosláni, boli dosť bohatí, živili sa dovážaním dreveného uhlia a vápna. Ale to národné cítenie, povedomie bolo v ňom silnejšie. O rok neskôr sa prihlásili aj ostatní obyvatelia z Orosláňu na presídlenie, bolo ich 800 osôb, to bola v tom čase polovica dediny. Zaradili ich do Dvorov nad Žitavou, síce spočiatku sa hovorilo, že pôjdu do Senca. Teda starý otec s celou rodinou – okrem otca, ktorý bol v Čechách – dostali dom vo Dvoroch nad Žitavou. Onedlho sa k nim pridal aj otec s mamičkou, ktorá si nemohla zvyknúť v Čechách, ona bola Maďarka z Rumunska, pre ňu to bolo ťažšie, nevedela po česky, ani po slovensky, ani po nemecky. Otec chodil na týždňové práce do Sokolova, do bane, mamička bola sama, veľmi ťažko to prežívala, preto išli za starými rodičmi do Dvorov nad Žitavou, kde som sa narodila aj ja. Mala som niekoľko mesiacov, keď sme sa presťahovali do Veľkého Krtíša, pretože otec bol baníkom a tam boli hnedouhoľné bane. Žili sme tam pätnásť rokov. Keď starý otec vo Dvoroch zomrel, vrátili sme sa, lebo súrodenci otca chceli ho mať pri sebe. Ja som mala veľmi rada stredné Slovensko, ten kraj je môjmu srdcu veľmi blízky. Z maminej strany pritom celá rodina ostala v Orosláni, oni však boli Maďari, pôvodne z Rumunska. Zaujímavé je pritom, že z piatich súrodencov z tejto vetvy traja sa kvôli svojmu oroslánskemu slovenskému partnerovi presídlili na Slovensko. A ja som sa ako dostala späť do Orosláňu, do rodnej obce môjho otca a mojich starých rodičov? Chodila som tam na dovolenky k tete, k mamkinej sestre a na jednej svadbe som sa zoznámila s manželom. Váhali sme, či on má prísť za mnou na Slovensko, alebo ja do Orosláňu. On, ako baník v tých časoch by ťažko dostal prácu na Slovensku a keďže ja som ovládala aj maďarčinu a v Orosláni som mala aj rodinu, nešla som do neznáma. Takýto zaujímavý je osud našej rodiny. Keď sa začal vytvárať národnostný samosprávny systém, bolo pre mňa samozrejmosťou, že sa angažujem na tomto poli a je tomu tak až dodnes.“

Predseda Slovenskej samosprávy v Santove Ľudovít Papuček

„Mamkina sesternica z Mlynkov sa presídlila až na Moravu. Ona chodievala na návštevy ročne 2-3 krát, ale už zomrela, s jej rodinou už nemáme kontakty. Mamkin brat zase odišiel sem blízko, do Kamenice nad Hronom, on už tiež zomrel. Z manželkinej rodiny zase máme príbuzných tiež blízko, v Mužli, s nimi ešte udržiavame kontakty.“

Predsedníčka Spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina Zuzana Szabová

„Našej rodiny sa bezprostredne netýkala výmena obyvateľstva. Viem však o jednej rodine, ktorá sa od nás, z Cinkoty dostala do Podunajských Biskupíc a tiež prišla rodina z Československa, ktorá sa usadila v Cinkote.“

Knihovníčka, slovenská národnostná referentka Celoštátnej cudzojazyčnej knižnice Alžbeta Árgyelánová

„V rámci výmeny obyvateľstva v roku 1947 krstní rodičia mojej mamičky – manželia Vantarovci – sa presídlili z Békešskej Čaby do obce Iža pri Komárne. Môj ujo Ondriš sa plne udomácnil v novej domovine, ale tetke Žofke až do svojej smrti bolo veľmi clivo za svojím zanechaným príbuzenstvom a rodným mestom. Pre mňa však bolo veľké šťastie, že počas svojich študentských rokov v Bratislave (1972-1977) mala som nablízku milú, prívetivú rodinu, ktorú som pravidelne a veľmi rada navštevovala, lebo ma brali ako vlastnú dcéru.“

Hlavný radca Odboru riadenia verejného školstva Ministerstva ľudských zdrojov Štefan Kraslán

„Z Tardošu tiež odišlo niekoľko Slovákov v rokoch 1947-48. Aj našej rodiny sa dotkla táto udalosť, vysťahoval sa brat mojej matky do Šošoviec. Nebol ale prvým vysťahovalcom v našej rodine: ešte pred výmenou obyvateľstva, presnejšie koncom vojny, keď hranice boli prechodné, brat môjho otca prešiel na slovenskú stranu a ostal aj tam, na Slovensku žije dodnes.“

Predseda Kultúrneho spolku pre Mlynky Levente Galda

„Môj starý otec bol na zozname, už aj vlaky stáli na staniciach, no v poslednej chvíli ho vysadili z vlaku. On totiž chcel zostať doma, v Mlynkoch, a našťastie sa mu to podarilo vybaviť. Takže naša rodina zostala spolu.“

Členka Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku Ajgül Zelmanová

„Mojej rodiny sa výmena obyvateľstva výrazne dotkla, keďže môj prastarý otec sa aj so svojimi deťmi presídli do Československa a v Pitvaroši zostal z rodiny v podstate iba môj praotec. Ostatní sa usadili v okolí Bratislavy a s ich potomkami sme stále kontakte.“

Učiteľka slovenčiny v Pišpeku Erika Zemenová Palečková

„Výmena obyvateľstva sa nás, samozrejme, veľmi dotkla, veď zo Slovenského Komlóša veľmi mnohí odišli na Slovensko. Napríklad moja stará mama z maminej strany, ktorá bola z ôsmich súrodencov najmenšia, ako jediná zostala na Komlóši. Zvyšok rodiny sa vysťahoval do okolia Galanty a Horných Salíb. Sme s nimi v kontakte, je v pláne aj zorganizovanie veľkého rodinného stretnutia. Teda oživujú sa tieto kontakty a myslím si, že je to veľmi osožné jednak z hľadiska pestovania rodinných vzťahov, ale napríklad aj z hľadiska budúcnosti mojich detí. Mám ich tri, učia sa slovenčinu a nie je na škodu ak vedia o svojich príbuzných na Slovensku.“

Podpredseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Tomáš Nagy

„Mojej rodiny sa výmena obyvateľstva nedotkla, obce však áno. Niekedy začiatkom 90. rokov som ohľadom toho zbieral údaje k súbehu „Poznaj svoje korene“. Našiel som v Dunaeďháze človeka, ktorý mal zapísané rodiny, ktoré sa presídlili do Československa – bolo ich dokopy 41. Dokonca aj to viem povedať, že na presídlenie sa prihlásili tí najchudobnejší ľudia. Podľa mojich vedomostí dedinčania s nimi dlho udržiavali kontakty, ale dnes je to už menej charakteristické. Tí, ktorí sa od nás vysťahovali, sa nie veľmi chceli neskôr vrátiť. Dokonca boli medzi nimi aj takí, ktorí keby sa neboli presídlili na Slovensko, Dunaeďházania by ich boli zrejme zlynčovali. Totiž keď počas vojny boli dedinčania prechodne nútení opustiť obec, títo jedinci sa vkradli naspäť a vykradli svojich susedov. Aj preto sa potom dobrovoľne prihlásili na presídlenie a takpovediac utiekli z obce.“

Vedúci Úradu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Zoltán Szabó

„Našej obce sa výmena obyvateľstva veľmi dotkla. Keď som študoval na vysokej škole, práve túto problematiku som bádal. Preštudoval som zápisnice z každoročne konaných valných zhromaždení našej evanjelickej cirkvi v Černi a v nich som sa dočítal o minimálne 300 ľuďoch, ktorí sa počas výmeny obyvateľstva presídlili do Československa. Neobišlo to ani moju rodinu, sestra môjho starého otca sa tiež presídlila. Keď som bol malý, chodievali sme za jej rodinou na návštevy, ale aj dnes sme v kontakte. Najviac príbuzných máme v Modranoch v komárňanskom okrese. Každý rok usporiadame v Černi tzv. Stretnutie vysídlencov (Elszármazottak napja), takže stretávame sa s nimi dodnes.

(csl, kan, zp)

Foto: autori, archív